Zvyknú stáť na peších zónach, frekventovaných uliciach alebo pred nákupnými strediskami – väčšinou študenti, v jednofarebných tričkách s logami organizácií alebo podujatí, ktoré podporujú, na hrudi menovka, v ruke pokladnička. Nerád na ich otázku odpovedám. Na jednej strane mi je nepríjemné odmietnuť niekoho, kto (aspoň vyzerá, že chce) dobrovoľne pomôcť ľuďom v núdzi, no na druhej strane mám pochybnosti o tom, či sa moja pomoc dostane k niekomu, kto ju potrebuje, alebo si z nej sám „dobrovoľník“ alebo nejaký anonymný šéf vymastí vrecko.
Podobné je to so žobrákmi. Ľudská bieda priamo pred mojimi očami. Avšak neviem, či títo „bedári“ nepatria k nejakému gangu, ktorého šéfovia sa vozia v mercedesoch, alebo či ich neuvidím za rohom v krčme alebo v parku s fľašou vína.
Napriek celej svojej prekrútenosti, Vianoce ešte stále môžu do istej miery fungovať ako katalyzátor „dobra“ v ľuďoch, a preto toto obdobie využívajú práve spomínaní i všelijakí iní jednotlivci i organizácie na to, aby od ľudí získali peniaze. A ľudia prispievajú, možno ani nevediac na čo, lebo sa na Vianoce cítia štedrejšie, alebo si to teraz môžu dovoliť, alebo si tíšia svedomie...
My sa s vami v tomto čísle chceme podeliť o príbehy a svedectvá ľudí, ktorí sa pohybujú priamo medzi nami, ktorých poznáme osobne, o ktorých konkrétnej pomoci svedčia aj druhí, a hlavne, ktorí majú iné motívy. Nechajme sa nimi inšpirovať! Nech sú pre nás ľuďmi, ktorých podporiť je zmysluplné.
Šimon Evin
