Editorial

Pred 22 rokmi si naši rodičia vyštrngali zmenu režimu. Môj profesor tvrdí, že boli len bábkami za ktoré ťahali iní... „Ako to bolo“ sa dozvieme ťažko. Isté je, že zmena nastala, aj keď pre nás, mladých, je to len jedna z posledných kapitol dejepisu.

Sme možno dojčatá a deti minulého režimu, náš život sa však už odohráva v novom. Všade sa hovorí o demokracii, ale sotva ju vidieť. Žijeme vo svete, proti ktorému bojoval Marx a ďalší „zlí komunisti“, v akejsi karikatúre liberálnej demokracie – žijeme v kapitalizme. Čakať, že po prevrate už bude „dobre“ bolo naivné, a vôbec, my tu nie sme preto, aby sme žili dobrý život! Máme iné, dôležitejšie poslanie ako sa naháňať za vysokým platom, rýchlym autom, skvelým bytom... Naše miesto je teraz tu vo svete, ale nie vo svete pre seba. „Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 13-16). Naše miesto je vo svete, vo svete pre Boha. Ale máme byť aktívni aj politicky?

Zvykli sme si viesť nezmyselné debaty o tom, čo by bolo dobré zmeniť, a nadávať na politikov s presvedčením, že my nič nezmôžeme. Oproti minulosti nie sme za naše názory postavení mimo zákon, ale ani vypočutí... Ale je pocit mladého kresťana „ja predsa nič nezmôžem“ len výhovorka alebo fakt? Máme stiahnuť chvost a nechať túto sféru iným, alebo aj tam je naše miesto? Má do toho čo povedať Biblia, a nájde sa niekto, kto sa pokúsi bojovať?

Možno sa nám treba prebudiť, v snoch sa predsa myslieť nedá, a začať pozerať ďalej ako len na špičku vlastného nosa... 

Juraj Sabol

Mladí a bezmocní?

Predpokladám, že tvorcovia témy pod pojmom „aktivizácia“ majú na mysli predovšetkým činnosť dobrovoľnú, teda nevyplývajúcu z nutnosti fyzického prežitia a zároveň prospešnú pre aspoň jedného ďalšieho človeka. Ak je to takto, potom budem tvrdiť, že aktivizovať sa majú všetky vekové generácie (s pochopiteľnou výnimkou príliš malých a príliš fyzicky, psychicky a mentálne slabých).

   

Otázka teda nestojí „či“, ale „ako“ a „kde“ sa majú mladí ľudia aktivizovať. Myslím si, že pre tieto dve otázky existujú zásady, ktoré som si ja osobne sformuloval nasledovne:

1. Prijať samého seba (byť si vedomý svojich schopností, ale aj obmedzení) a použiť svoje talenty čo najosožnejšie.

2. Nebáť sa snívať veľké sny, ale k ich realizácii postupovať malými krokmi. Prijať skutočnosť, že aj „malá“ služba má veľký význam.

3. Nepodliehať omylu, že aktivizácia môže prebiehať iba v organizovaných štruktúrach a mimo pracovného prostredia.

4. Nerobiť aktivity len preto, že „sa to má“ – pod tlakom štruktúry a okolia.

5. Pociťovať utrpenie pri uskutočňovaní aktivít neznamená, že som dobrý kresťan.

Pri prvej zásade je dôležité podotknúť, že podstatnú rolu v procese hľadania sa a taktiež už počas samotnej aktivizácie by mal zohrávať nejaký starší, skúsenejší človek – mentor. Mentor je človek, ktorý môže mladej nezorientovanej a rozorvanej duši dodať správny smer, pokoj a hlavne mi môže pomôcť odhaliť moje silné a slabé stránky. V útlejšom veku bol mojím prirodzeným mentorom otec, aj keď to bolo možno z oboch strán málo uvedomelé. Neskôr sa mojimi mentormi stali ľudia, ktorí to konali vedome, čím mi pomohli lepšie odhaliť seba samého, ale hlavne ma povzbudzovali na ceste hľadania životného poslania. Je nesmierne dôležité, aby „aktivista“ objavil v sebe dostatok sebareflexie a konal to, na čo naozaj má osobnostné predpoklady. Inak hrozí, že sa dostane do kŕču a stáva sa neznesiteľným bremenom pre seba samého i okolie. 

Keď som sa v roku 2007 vrátil zo študijného pobytu v USA späť do Bratislavy, bol som preniknutý americkým étosom veľkých snov. Aj som mal chvíľu pocit, že som súčasťou jedného, keď som 2 roky spolupracoval na príprave časopisu a diskusií pre úzke intelektuálne kruhy na Slovensku. Po čase sa však moja práca stala rutinnou a ja som stále sníval veľký sen – založiť inštitút pre výskum vzťahov medzi náboženstvom (cirkvami) a kultúrou. Nevedel som však vôbec ako. Niekedy v tom čase ma oslovil dnešný kazateľ v bratislavskom zbore CB Josef Sýkora, či by som sa nepridal k tímu, ktorý tvorí tzv. mládežnícke stretnutia s tým, že by som mal hľadať spôsoby, ako otvoriť mládeže pre ľudí zvonku. Moje nastavenie na „veľký“ projekt zrazu uzemnila „provinčná“ ponuka: „Poď robiť niečo spojené s lokálnym zborom Cirkvi bratskej vo vzťahu k okolitej spoločnosti.“ Ja som toto pozvanie prijal a výsledkom je, že už štvrtý rok s tímom podobne naladených ľudí organizujeme v spriatelenej čajovni na mesačnej báze diskusné večery NABOSO na rôzne témy so zaujímavými osobnosťami. Cieľom je, aby sme vytvorili mestskú platformu, kde sa mladí ľudia môžu zastaviť, aby trochu hlbšie rozmýšľali nad svojím životom a spoločnosťou. Nevyhýbame sa duchovným témam, ale snažíme sa o to, aby sa používal jazyk prístupný čo najširšej verejnosti. Táto skúsenosť ma naučila, že k uskutočňovaniu veľkých snov sa kráča väčšinou menšími krokmi. Nikdy preto nemôžeme podceňovať aktivitu, ktorú práve konáme, ak slúžime druhým ľuďom a rastie náš vnútorný človek. V tomto zmysle som presvedčený, že rovnako dôležitá aktivita ako schopnosť viesť rozhovor s hosťom je aj zapájanie ozvučovacej techniky, príprava občerstvenia, prípadne vítanie hostí. Tímová spolupráca nesmierne obohatila (a stále obohacuje) každého z nás.

V istom období svojho života som si myslel, že aktivizovanie má zmysel iba v organizovaných štruktúrach – predovšetkým cirkvách a občianskych združeniach. Bol to hlboký omyl. Štrukturované platformy sú možno lepším nástrojom na dosahovanie systémovej sociálnej zmeny, ale obrovský dopad môže mať aktivita na úplne neformálnej mikroúrovni - pri rozvíjaní vzťahov v prirodzených prostrediach škôl a zamestnaní.

Najmä v cirkvách existuje nebezpečenstvo, že sa aktivizujeme a slúžime preto, lebo sa to tak má. Ak však berieme vážne, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14, 23), potom sa musíme viacej spytovať samých seba, či skutočne veríme projektom, na ktorých sa v cirkvách podieľame. Koľko z toho je zvnútornená túžba slúžiť, a koľko zotrvačnosť alebo tlak okolia. Občas sme náchylní podliehať aj podľa mňa falošnej predstave o role utrpenia v kresťanstve. Keď si idem pretrpieť pobyt medzi Rómami, tak to neznamená, že sa správam ako Kristus. Pri aktivizovaní a službe musíme byť naopak ako jabloň plná zrelých jabĺk – tešiť sa z toho, kedy si z nás hladní konečne niečo utrhnú.

Igor André

Ako žiť tam, kde nie som doma?

Pavol v liste Filipanom hovorí, že „naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista“ (Flp 3:20). To však v zápätí znamená, že miesto, v ktorom sa v súčasnej dobe nachádzame, nie je naším domovom, ale niečím iným. Nie sme zo sveta, ale sme vo svete (Jn 17:15-16). Dôležitá otázka pre každého kresťana je: Ako sa mám správať vo svete, ktorý nie je mojim domovom?

Podobnú otázku si kládli aj Izraeliti, ktorí boli zajatí a odvlečení do vyhnanstva v Babylone. Niektorí si mysleli, že ich úlohou je čo najviac sa vzdialiť a oddeliť od pohanskej kultúry a nemať s ňou nič dočinenia. Boh však takéto reči nazval lživým proroctvom a vraví, že to nie sú jeho slová (Jer 29:9). Boh hovorí o pravom opaku:

„Toto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som poslal do zajatia z Jeruzalema do Babylonu: Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich plody. Berte si ženy a ploďte synov a dcéry, žeňte svojich synov a vydávajte svoje dcéry, aby plodili synov a dcéry, aby sa tam rozmnožili a neumenšovali sa. Usilujte sa o blaho mesta, kam som vás poslal do zajatia, modlite sa zaň k Hospodinovi, pretože od jeho blaha závisí aj vaše blaho“ (Jer 29:4-7).

V týchto veršoch nachádzame pomoc v našej otázke toho, aká je úloha kresťana v spoločnosti. Pán Ježiš nás neponechal na tomto svete preto, aby sme sa od neho vzďaľovali, aby sme boli v ňom! Úlohou Božieho ľudu je prinášať Božiu pravdu a milosť do každého prostredia, v ktorom chýba. A toto je nemožné dosiahnuť, pokiaľ sa Boží ľud z pohanského prostredia vzďaľuje.

Boh hovorí Izraelcom v Babylone (a svojim Duchom i kresťanom na Slovensku), ktorí sú v „cudzej krajine,“ ktorí „nie sú doma,“ aby stavali domy a aby sa o ne dobre starali, aby si zakladali rodiny a aby sa usilovali o blaho tejto pohanskej krajiny. Boh ich tam poslal z nejakého dôvodu. Pre Izrael to bol predovšetkým trest za neveru voči Bohu. Pre Cirkev to je predovšetkým misia.

Jednou z úloh kresťanov je pretvárať tento svet – šíriť Božie kráľovstvo a Kristovo panstvo po celej zemi. Pre väčšinu Slovákov je táto úloha sústredená hlavne na Slovensko. Boh chce požehnať Slovensko, ale chce si na to použiť svoj svätý ľud – kresťanov! Skrze nich chce pôsobiť, skrze nich chce meniť, skrze nich chce zachraňovať. Ale ako toto všetko bude Boh robiť, ak sa ukryjeme do svojich zborov?

Sme povolaní k tomu, aby sme vyšli von, usilovali sa o blaho Slovenskej republiky a boli tak Božími nástrojmi milosti a premeny. Majú sa preto kresťania zapájať do „svetských“ záležitostí, ako sú voľby, aktivity v spoločnosti, diskusie, či dokonca aj protesty? Rozhodne! Veď práve preto nás tu Ježiš ponechal, aby sme tento svet menili a nie iba pozorovali.

Do čoho všetkého má byť však kresťan zapojený? Do všetkého, pretože jeho úlohou je snažiť sa o blaho mesta, do ktorého ho Boh poslal (Jer 29:7) a každé jedno rozhodnutie má potenciál byť požehnaním, ale i prekliatím. Práve to je to miesto a chvíľa, kedy má kresťan otvoriť ústa a prehovoriť. 

Marek Tomašovič

blogERVIN - kráľ, alebo Kráľ?

Ján 6:15: „Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom, odišiel znova na vrch, aby bol celkom sám.“

Ježiš odmietol, aby ho urobili svojim kráľom, lebo chcel, aby bol tvojim.

Ján nám zaznamenáva, že prítomných mužov, ktorí počúvali Ježišove kázania, bolo 5000. Pridajme si k tomu ich manželky a deti a hneď máme vyššie číslo. Kľudne ich mohlo byť aj 20000 nasýtených piatimi chlebmi a dvomi rybami.

Je toto normálne? Nie je toto revolúcia? „Lacný, vlastne zadarmo, chlieb! Stačí prísť na Ježišove kázne!“ Aké veľké zhromaždenia mohli vznikať? Aké megazbory by sme mali? Samozrejme, ide o chlieb. Keby sme to premenili na sociálne hodnoty, presne tak isto by mohol dať dôchodky, vysoké platy (aj bez reálnej práce), uzdravil by všetkých ľudí, takže nemocnice by riešili iba úrazy... Keď bol Ježiš na začiatku služby s diablom na púšti, diabol mu ponúkol „všetky kráľovstvá sveta...všetku moc, slávu“ Lk 4:5-6.

Myslím, že Ježiš by bol dobrým sociálnym kráľom vo svojej dobe. Avšak nie preto prišiel. Pomohol by svojmu okoliu, ale On prišiel pomôcť celému svetu. Poslúžil by vo svojej dobe, ale Ježiš prišiel poslúžiť aj v 21.storočí. Bol by dobrý človek, ale zlý a neposlušný Boží syn. Zápas by nebol vyhral Pán Boh, ale Satan.

Vnímaš tú absurditu? Je to preto, pretože sa odchyľuje od toho, aký príbeh Ježiša poznáme my. Ako to je však s príbehom tvojim, dnes? Doba sa zmenila, ľudia nie. Politika je podstatná súčasť života človeka a spoločnosti. Je však potrebné rozlišovať jednu zásadnú vec: Kráľ kráľov a Pán pánov je len jeden.

Žiješ vo svojom okolí so svojim večným Kráľom, Ježišom alebo sociálnym kráľom, dočasným? Žiješ vo svojom okolí a dôveruješ Záchrancovi, ktorý zachraňuje duše a celých ľudí pre celú večnosť? Alebo dôveruješ kráľom, ktorý majú iba chlebíky pre ľudí? Prinášaš ľuďom večného Kráľa, alebo kráľa iba pre dnešok?

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/