Pred
22 rokmi si naši rodičia vyštrngali zmenu režimu. Môj profesor tvrdí, že boli
len bábkami za ktoré ťahali iní... „Ako to bolo“ sa dozvieme ťažko. Isté je, že
zmena nastala, aj keď pre nás, mladých, je to len jedna z posledných
kapitol dejepisu.
Sme
možno dojčatá a deti minulého režimu, náš život sa však už odohráva
v novom. Všade sa hovorí o demokracii, ale sotva ju vidieť. Žijeme vo
svete, proti ktorému bojoval Marx a ďalší „zlí komunisti“, v akejsi
karikatúre liberálnej demokracie – žijeme v kapitalizme. Čakať, že po
prevrate už bude „dobre“ bolo naivné, a vôbec, my tu nie sme preto, aby
sme žili dobrý život! Máme iné, dôležitejšie poslanie ako sa naháňať za vysokým
platom, rýchlym autom, skvelým bytom... Naše miesto je teraz tu vo svete, ale
nie vo svete pre seba. „Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 13-16).
Naše miesto je vo svete, vo svete pre Boha. Ale máme byť aktívni aj politicky?
Zvykli sme si viesť nezmyselné debaty o tom, čo
by bolo dobré zmeniť, a nadávať na politikov s presvedčením, že my
nič nezmôžeme. Oproti minulosti nie sme za naše názory postavení mimo zákon,
ale ani vypočutí... Ale je pocit mladého kresťana „ja predsa nič nezmôžem“ len
výhovorka alebo fakt? Máme stiahnuť chvost a nechať túto sféru iným, alebo
aj tam je naše miesto? Má do toho čo povedať Biblia, a nájde sa niekto,
kto sa pokúsi bojovať?
Možno sa nám treba prebudiť, v snoch sa predsa
myslieť nedá, a začať pozerať ďalej ako len na špičku vlastného nosa...
Juraj
Sabol
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára