Editorial

Zbor je miesto na Zemi, kde sa stretávame a kde je Boh medzi nami. Trávime v ňom veľa času - nedele, stretnutia mládeže či dorastu alebo Biblické stredy. Každý zbor má ale niečo, čo podľa nás nemusí byť úplne v poriadku. Náš zbor sa nám môže zdať primalý na to, aby sme sa mohli realizovať. Priveľký, aby si našu prácu niekto mohol všimnúť. Príliš konzervatívny, aby sme sa mohli cítiť slobodne. Príliš liberálny, aby sa mohli zachovať podľa nás dôležité tradície a morálne zásady. Príliš orientovaný na starších členov, aby mohol dať rovnocennú šancu mladým a ich nápadom. Príliš orientovaný na mladých a ich potreby, než aby bral do úvahy talenty, potreby a skúsenosti starších. Jednoducho je „príliš niečo“ aby nás mohol uspokojiť.

V zboroch sa stretávajú tí najrôznejší ľudia z rôznych častí spoločnosti a nikdy nebudú všetci úplne rovnakí a spokojní s tými ostatnými. Je ľahké byť frustrovaný nedostatkami, ale nesmieme zabúdať na Božie slová. Sme „spoločne budovaní na Boží príbytok v duchu“ (EF 2:22) a máme byť „zjednotení v tom istom zmýšľnaí a úsudku.“ (1Kor 1:10)

To však neznamená, že nemáme mať predstavy o tom, ako sa veci v našich zboroch dajú robiť inak alebo lepšie. Sme mladá generácia a na naše zbory máme svoje názory a predstavy a tie nemusia byť nutne príliš liberálne. Nebojme sa snívať, plánovať a modliť za to, aby naše zbory rástli a Bohu sa páčili. Akú predstavu o ideálnom zbore teda máme? Čo by sme zmenili alebo vytvorili? Ako by vyzeral Ideálny zbor, keby bol podľa nás?

Eva Kianičková

Ideálny zbor

Bohoslužby definujú Cirkev. Pri tom, ako sedím s otvorenou Bibliou na kolenách, je mojím cieľom vzbudiť v Cirkvi biblickú túžbu po Kristovi. Na Bohoslužbe sa stretávame s Bohom prostredníctvom ľudí, slov a sviatostí.

Božie Slovo je zdrojom, ako oslavovať Boha. Nie, nedávame ani tradíciu, ani človeka ani nič iné nad Božie Slovo. Naozaj? Niekedy však mám pocit, že sa denominácie navzájom obviňujú z toho, čo sami robia. Učí nás Biblia sedieť, keď sa modlíme? A keď sa modlíme ako cirkev, modlíme sa podľa Božieho Slova? Učí nás Biblia kľačať, keď prijímame Večeru Pánovu? A kto káže Krista od Genezis až po Zjavenie? Kto sa ponorí hlboko do Božieho Slova, aby poukázal na Krista ako na vzácnu perlu? Nech sa nám nestane Kniha Kronická práškom na spanie a Levitikus nudný manuál, veď celá Biblia učí o Kristovi.

Učí nás Biblia spievať len piesne, či aj žalmy a hymny? Ja dúfam, že sa niekedy nájde hudobník ktorý povie s Dávidom "Môj jazyk bude ospevovať tvoju reč, lebo všetky tvoje prikázania sú spravodlivé."  My, celá Cirkev, sme premieňaní viac a viac, je to proces a nie len jednorazová udalosť. Ako povedal Pavol, zo Slávy do Slávy. Kristus nás posvätil očistiac kúpeľom vody, slovom.

Kristus povedal, aby sme robili Večeru Pánovu na jeho pamiatku. My si Ho však pripomíname raz za mesiac. A preto sa pýtam: Ako často si chceme pripomínať Krista? Alebo ako často chceme zvestovať Pánovu smrť? Druhá vec je, že pijeme hroznový džús miesto vína. V iných denomináciách ani džús. Ak niekto nájde verš, kde sa píše o hroznovom džúse, dám mu euro. Celá Biblia vraví, chlieb a víno, ale my máme chlieb, džús a víno. Ak niekomu svedomie nedovoľuje piť víno, alebo ak zo zdravotných dôvodov nemôže, dobre, ale prečo ostatní to robia inak?

Tiež vieme že nie budova, ale veriaci ľudia sú Cirkev. Máme sa stretávať ako Jeho nevesta, ako celé Telo-Cirkev, ktorá patrí Hlave-Kristovi. Ak niekto oddeľuje Cirkev od Boha, oddeľuje Telo od Hlavy a to nie je život. Keď teda prichádzame ako jedno Telo, buďme ako Jeho Telo. Veď to je Evanjelium, že čokoľvek zlé sa stalo je v Pánov deň mocou Evanjelia o Kristovi odpustené. A to, aby sme v radosti v Kristovi boli obnovení a zjednotení. Lebo my sme Božia armáda, ktorá víťazne stojí v Kristovi a ničí nepriateľa. A ako najlepšie zničíme našich nepriateľov? Tak, že prostredníctvom Evanjelia z nich spravíme priateľov.

Dominik Svitel

Zbor podľa mojich predstáv

Albert Einstein v istej chvíli života povedal, že predstavivosť je dôležitejšia než poznanie. Albert popísal predstavivosť ako legitímnu súčasť vedeckého výskumu. Legitímnu súčasť objavovania. Ja tomu hovorím, že dodávam životu vzduch. Istý priestor pre pohyb, skúmanie, modlitby. Niekto by mohol povedať, že predstavy, sny vedú k zbytočnému sklamaniu. Hlavne ak sa jedná o zbor alebo cirkev. K sklamaniu? Možno. K zbytočnému? Nie.

Zboru venujem naozaj slušnú porciu svojich predstáv. Týchto štyristo vymedzených slov je príliš málo na to, aby som to zachytil k mojej spokojnosti. Predstavujem si ho ako komunitu, pre ktorú je zborový život viac než jedným z bodov programu v „civilnom“ živote. Naopak – „civilný“ život z neho vyviera a čerpá. Predstavujem si ho ako komunitu, ktorej o niečo ide. O niečo spoločné. Komunitu, ktorá sa dokáže pre veci nadchnúť aj ich realizovať. Komunitu, ktorá žije evanjelium v praxi, odráža Kristov pevný charakter, mení spoločnosť v ktorej existuje. Teológiu nielen cibrí, ale aj žije. Viditeľne. Členovia sa do nej nielen rodia, ale aj prichádzajú zvonku. Nie je dualistická a Kristové panstvo a intimitu s ním vníma a zažíva aj mimo múrov zborového domu a vecí, ktoré majú prívlastok „kresťanské“. Ozaj, keď už sme pri zborovom dome.

V poslednej dobe som niekoľkokrát rozmýšľal, že aké asi by to bolo, keby niektorý zbor mal svoje priestory v modernom obchodnom centre. V takom tom s veľkým parkoviskom, niekoľkými poschodiami, reštauráciami, kaviarňami, obchodmi s oblečením, kinom a kníhkupectvom. V takom tom, kde v jeho útrobách vysedáva veľké množstvo teenagerov, mamičiek s deťmi, kde sa počas obeda ľudia z okolitých firiem chodia najesť. Taký zbor by bol ľuďom na očiach. Ako „mesto ležiace na vrchu“. Každy by o ňom vedel, nedal by sa prehliadnúť. Nebolo by treba riešiť údržbu výťahov, parkovísk, jedálne alebo nastavovať kúrenie. Jediné, na čom by záležalo, sú samotní ľudia. Takí, akí sú. Pankáči, bezdomovci, podnikatelia či metalisti. Dokonca by si ten zbor nemohol dovoliť byť vačšinu času zatvorený a vyzametaný len pre účely nedeľných bohoslužieb. To by predsa bolo divné. Fastfood o poschodie nižšie by bol otvorený štrnásť hodín denne a tento zbor osem hodín týždenne? Ale napokon, s programom by nebol problém. Po krátkom čase na modlitbách by tento zbor určite prišiel s kopou nápadov ako prakticky slúžiť okoliu. Baby-sitting, work-shopy, prednášky, poradenstvo pre manželské páry, koncerty, evanjelizácie... A, mimochodom, každý by videl, kto vchádza dnu. Vojsť za tie veľké otváracie dvere by znamenalo verejne sa identifikovať.

Eeeeej, až sem počujem niektorých skeptikov, v čom všetkom je táto predstava nereálna a chybná. Možno. Ale ako som povedal úvodom, získavam tým „vzduch“ a priestor pre skúmanie Božej vôle... A napokon, teším sa, až mi odhalíte tú vašu.

Janči Máhrik

Ideálny zbor Tomáša Boroša

Chcel by som zbor, ktorý by bol otvorený Bohu. Všetko, čo by robil, robil by kvôli Nemu. Vzťah s Ním by bol všetko, na čom by mu záležalo. Nebál by sa pokory, poníženia ani obnaženia. Toto všetko by podstupoval rád, ak by to znamenalo posun bližšie k Nemu. 

Bol by otrokom svojho Pána a zároveň priateľom svojho Spasiteľa. Bol by si vedomý vlastnej porušiteĺnosti do ktorej sa narodil, ale aj svätosti, ktorá mu bola daná. Toto vedomie by ho vo svojej hĺbke činilo príťažlivým. Chcel by som zbor, ktorý by bol otvorený svetu. Žil by vo svete, no nebol by ním ovplyvnený. Hýbal by sa a fungoval by tu na zemi, no silu by čerpal z inej reality- reality neba. Bol by otvorený novým formám, ktoré sú pre človeka dnešnej doby prirodzené. Týmito formami by podával hlboké evanjelium staré tisícky rokov. 

Tomuto zboru by nešlo o kostoly, veľkolepé svätyne, majestátne priestory. Išlo by mu o ľudí. O to, aby mu ľudia, ktorých chce zachrániť, rozumeli, aby cítili lásku z každého pohybu, ktorý urobí. Mal by jasný cieľ. Cieľ stanovený svojím Veliteľom, a za ním by išiel. Na ceste za Ním by sa nebál pošpiniť, ani cieľene prekračovať hranicu náboženstva či zvykov, lebo by to za to stálo. Zbor, ktorý by toto všetko mal (a možno aj omnoho viac), by ešte stále nebol dokonalým, kým by ho tvorili tak nedokonalí ľudia ako ja a ty. Musíme si priznať, že od ideálu máme poriadne ďaleko. 

Ideálny-dokonalý zbor zažijeme až v nebi. Keď sa Cirkev dočká svojho Ženícha, až tam to bude to pravé orechové... no čo dovtedy? Musíme čakať. No nie hocijako. Musíme čakať aktívne - v túžbe po dokonalosti. Ja, spolu s mojimi blízkymi v Cirkvi čakám už asi sedem rokov. Za týchto sedem rokov som zažil niektoré chvíle, o ktorých verím, že boli nebeské. Verím, že boli predzvesťou toho, čo raz budeme zažívať v „dokonalom nebeskom zbore“. Zažil som nekonečnú milosť pri vyznávaní ťažkých, ponižujúcich hriechov v plači v mojom spoločenstve. Zažil som spontánnu oslavu Boha za vyslobodenie z dlhodobých závislostí s kamarátmi. Videl som zázračne zmenený život môjho priateľa a radosť z toho, keď Boh nadprirodzene zasiahol do fyzického trápenia človeka a odobral mu ho. Snažme sa budovať dokonalú cirkev, lebo len cirkev, ktorá sa snaží byť dokonalá, sa Ježiša skutočne dočká.

Tomáš Boroš

blogERVIN - Komunita učeníkov

„Učeník alebo cirkevník?“ Na začiatku svojho kresťanstva som mal túto otázku vyjasnenú intuitívnou, prirodzenou cestou. Dnes mám túto otázku vyjasnenú hlavne z biblického a teologického hľadiska. Príbeh...

„Ježiš ich oslovil: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mk 1:17). Ježiš je génius. Nikto v dejinách sa k tomuto ani len nepriblížil. Tu je počiatok kresťanstva. Naši jednoduchí, od práce špinaví, negramotní rybárikovia počujú od Majstra povolanie. Po-volanie. O 60 rokov neskôr máme na svete 25-tisíc kresťanov. V roku 310 ich je približne 20-miliónov (kresťanstvo bolo pritom nelegálne a prenasledované). Evanjelium prevrátilo svet hore nohami. Cez obyčajným rybárikov a iných podivných chlapíkov.

Čo ich oslovilo? Čo ich tak zmenilo? Čím zmenili svet?

Žili s Ježišom životný štýl pokánia (Marek 1:15). Ježiš ich oslovil, oni Ho nasledovali. Kráľa Božieho kráľovstva. Počúvali slová Písma a podriadili Dobrej správe svoje životy. Ježiš po-volal učeníkov. Áno, práve to je to „predestinačné“ povolanie (Efezským 1:4-5). S Ježišom prišla nová identita. Človek sa stáva členom Božieho kráľovstva a má moc k premene.

Ježiš si vytvoril skupinu učeníkov. Vytvoril komunitu individualít. Ježiš pracuje so skupinou. Ježiš po svojom nanebovstúpení zanecháva skupinu. Duch Svätý zostupuje na skupinu. Novozákonné listy sú písané skupinám, komunitám. Biblické učeníctvo sa vždy odohráva v komunite.

Ježiš učeníkom, hneď pri ich vyvolení, určuje víziu. Nasledovník Ježiša Krista má jasnú víziu života: „...urobím z vás rybárov ľudí.“ Vieš, je jedno ako... či vo svojej práci, či cez umenie, či keď sú kamoši u teba doma, či v tvojej triede, či keď s ľuďmi obeduješ, či keď s nimi ideš do posilky, či keď máš verejný prejav... je jedno ako. S Ježišom máš však víziu.

Cirkev je skupina ľudí povolaní Ježišom, aby Ho vo svojom živote nasledovali životným štýlom pokánia pre získavanie nových učeníkov. Cirkev je samozrejme viac. Bez týchto troch elementov však cirkev neexistuje. A môžeme sa hrať na čokoľvek.

Kamoško, si v tomto zapojený?

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/