Zboru venujem naozaj slušnú porciu svojich predstáv. Týchto štyristo vymedzených slov je príliš málo na to, aby som to zachytil k mojej spokojnosti. Predstavujem si ho ako komunitu, pre ktorú je zborový život viac než jedným z bodov programu v „civilnom“ živote. Naopak – „civilný“ život z neho vyviera a čerpá. Predstavujem si ho ako komunitu, ktorej o niečo ide. O niečo spoločné. Komunitu, ktorá sa dokáže pre veci nadchnúť aj ich realizovať. Komunitu, ktorá žije evanjelium v praxi, odráža Kristov pevný charakter, mení spoločnosť v ktorej existuje. Teológiu nielen cibrí, ale aj žije. Viditeľne. Členovia sa do nej nielen rodia, ale aj prichádzajú zvonku. Nie je dualistická a Kristové panstvo a intimitu s ním vníma a zažíva aj mimo múrov zborového domu a vecí, ktoré majú prívlastok „kresťanské“. Ozaj, keď už sme pri zborovom dome.
V poslednej dobe som niekoľkokrát rozmýšľal, že aké asi by to bolo, keby niektorý zbor mal svoje priestory v modernom obchodnom centre. V takom tom s veľkým parkoviskom, niekoľkými poschodiami, reštauráciami, kaviarňami, obchodmi s oblečením, kinom a kníhkupectvom. V takom tom, kde v jeho útrobách vysedáva veľké množstvo teenagerov, mamičiek s deťmi, kde sa počas obeda ľudia z okolitých firiem chodia najesť. Taký zbor by bol ľuďom na očiach. Ako „mesto ležiace na vrchu“. Každy by o ňom vedel, nedal by sa prehliadnúť. Nebolo by treba riešiť údržbu výťahov, parkovísk, jedálne alebo nastavovať kúrenie. Jediné, na čom by záležalo, sú samotní ľudia. Takí, akí sú. Pankáči, bezdomovci, podnikatelia či metalisti. Dokonca by si ten zbor nemohol dovoliť byť vačšinu času zatvorený a vyzametaný len pre účely nedeľných bohoslužieb. To by predsa bolo divné. Fastfood o poschodie nižšie by bol otvorený štrnásť hodín denne a tento zbor osem hodín týždenne? Ale napokon, s programom by nebol problém. Po krátkom čase na modlitbách by tento zbor určite prišiel s kopou nápadov ako prakticky slúžiť okoliu. Baby-sitting, work-shopy, prednášky, poradenstvo pre manželské páry, koncerty, evanjelizácie... A, mimochodom, každý by videl, kto vchádza dnu. Vojsť za tie veľké otváracie dvere by znamenalo verejne sa identifikovať.
Eeeeej, až sem počujem niektorých skeptikov, v čom všetkom je táto predstava nereálna a chybná. Možno. Ale ako som povedal úvodom, získavam tým „vzduch“ a priestor pre skúmanie Božej vôle... A napokon, teším sa, až mi odhalíte tú vašu.
Janči Máhrik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára