Editorial

Počas májových prechádzok si neviem nevšímať zaľúbené páriky. V horšom prípade sa okázalo bozkávajú a ohmatávajú, (dúfam, že ešte stále) pohoršujúc svoje okolie, v tom lepšom nerobia takmer nič, len sa prechádzajú, posedávajú na lavičkách alebo vylihujú v parku.

Veľmi mi vadí, keď mám niečo robiť a neviem, aký to má zmysel. Keď pozorujem tých zaľúbencov,  ktorí nerobia takmer nič, hovorím si: Načo je to dobré? Veď to je zabitý čas! Zaľúbení ľudia majú toľko energie, že dokážu robiť úžasné veci! A oni namiesto toho, plytvajú časom tým, že vysedávajú na lavičke v parku. Aké mrhanie!

No neskôr mi to došlo: Oni nepotrebujú robiť nič. Im stačí príomnosť toho druhého a vzájomná blízkosť. Pre nich to má zmysel.  

Nie je to s ľudským vzťahom k Bohu rovnako? Je dôležité si to uvedomiť, obzvlášť v našom protestantskom prostredí, ktoré kladie veľký dôraz na praktické prejavy znovuzrodeného života. Často zbožnosť a duchovnosť vnímame ako pravidelné modlitby, štúdium Biblie a aktívnu službu. To je ešte umocnené kultúrou, ktorá uprednostňuje výkon a úspech. Vedomie našej identity Božích detí potom prehlušuje snaha o zbožný život.

Nech nás k hľadaniu intenzívnej božej prítomnosti inšpirujú zaľúbenci. Stíšme sa a venujme pozornosť len Bohu. Obmedzme podnety z okolia i z nášho vnútra. Nájdime si čas, keď nebudeme pracovať, pozerať telku, počúvať hudbu alebo čítať knihy. No nároveň mlčme. Stíšme aj svoje vnútro a nastavme svoju dušu na Božiu prítomnosť. Tak isto ako fyzické prejavy lásky dvoch ľudí sú najintímnejšou vecou ich vzťahu, tak aj intenzívna Božia blízkosť je veľmi intímou vecou. Ak neodstránime rušívé podnety, intimitu nezažijeme.

Šimon Evin

Anketa

Aké otázky si kladieš pred tým, než začneš s niekým chodiť?

· Je úprimný kresťan, ktorý rastie vo svojom vzťahu s PB? Je služobník? Má rád viac PB ako mňa?

· Si kresťan?

· Milujem ju? Miluje ona mňa? To je všetko podstatné.

· Či je kresťan. Je priateľský, úprimný? Nie je namyslený?

· Je to Božia vôľa, aby som chodil s tým človekom?

· Miluje Boha viac, než seba? Je schopný ma viesť (životne aj duchovne)? Aké ma postoje k službe, sebe, svojej rodine, politike, spoločnosti a zodpovednosti všeobecne? Je to môj priateľ, s ktorým sa budem vedieť porozprávať, aj keď budeme mať 70 rokov? Ako rieši konflikty? Na akej úrovni je jeho komunikácia a schopnosť počúvať a či je ochotný k obom? A pod.

· Má ma naozaj rád? Mal predo mnou veľa vzťahov? ( aby som vedela, či nie je prelietavý) Máme spoločné názory, záľuby,.. ?

· Mame spoločné záujmy? Diaľka? Čo cítim, keď sa mame stretnúť? Teším sa naňho? Ako sa cítim, keď som pri ňom? Má náš vzťah budúcnosť, perspektívu?

· Či je normálny. Či je schopný sa postarať o rodinu... Či má ma rád. Či je veriaci.

· Či ma mamka nezaškrtí, keď s ňou prídem domov .

· Máš priateľa? :D Odkiaľ si? Ako sa voláš? Väčšinou odpovede na všetky otázky vyplynú z dlhodobejších rozhovorov.

· Je to kresťan? Ako slúži v zbore? Z akého je prostredia? Je schopný sa o mňa postarať? (Je pracovitý? Má prácu?) Ako sa správa k ostatným členom svojej rodiny (hlavne k mame)?

· Hodí sa ku mne povahovo? Mame sa o čom rozprávať a smiať sa spolu?

· Páči sa mi? zloží má jej pohľad k zemi? ;-) Má rada šport? Je nefajčiarka? ( dúfam že áno) Čo sa mi na nej nepáči? Páči sa mi niekto viac? ( aj keď len platonicky) Kam chodí/ chodila na školu? ( intelektuálna stránka) Čo má na Facebooku v profile)? ( bohužiaľ aj to) Je šanca, že spolu vydržíme navždy?

· Aký je? Ako sa správa k deťom? Ako sa správa ku mne? Má zmysel pre humor? Verí v Boha podobným spôsobom ako ja? Môžem sa s ním o tom rozprávať? Viem si predstaviť našu spoločnú budúcnosť v manželstve? Čo si o našom vzťahu myslí Boh? Ešte moja poznámka k tejto otázke: Vyrástli sme v dobe a v prostredí, kde bolo chodenie vnímané striktne ako predohra k manželstvu. Na jednej strane sa tým zredukoval priestor na lacné flirtovanie a neúprimnosť. Na druhej strane z môjho pohľadu takéto vnímanie vzťahov medzi chlapcami a dievčatami vzbudzovalo veľké očakávania a vyvolávalo obrovský tlak na oboch mladých ľudí. A tak v našich chlapčensko-dievčenských vzťahoch často vznikal kŕč a všetko bolo akési príliš vážne. Vytratila sa prirodzená hravosť vzájomného oťukávania sa, ktoré nemusí hneď znamenať vzťah na celý život. Chodiť spolu predsa znamená "chodiť spolu" - teda chvíľu skúšať kráčať tým istým smerom a zistiť, či si rozumieme. Isteže, idea dlhodobého vzťahu zostáva skrytá za každým zaľúbením a azda nie je potrebné v tomto zmysle chodiť s 20 ľuďmi, aby som zistil, kto je ten pravý/pravá resp. s akým typom ľudí si rozumiem. Ale prečo to musí byť vždy také smrteľne vážne? Takže - nevravím, že si nemám klásť žiadne otázky predtým, než sa s niekým rozhodnem začať chodiť. Moja reflexia je pre akýkoľvek vzťah kľúčová. Ale podľa mňa je v poriadku, ak si na niektoré z týchto otázok pred začatím vzťahu nedokážem odpovedať a odpovede prídu až po nejakom čase spoločného kráčania.

· Je to človek, ktorý žije s Pánom každý deň? Má povolanie ísť na misiu (pripadne chce žiť v zahraničí) alebo ma túžbu slúžiť doma? Aké ma hodnoty, priority (život s Pánom, rodina, služba, kariéra, deti, šport, kamaráti)? Aký vzťah ma s najbližšími ľuďmi okolo neho?

· Myslí to so mnou vážne? je tá osoba úprimne veriaca? budeme si rozumieť? Bude ma mať rád, aj keď spozná moje chyby?

· Som schopný viesť ten vzťah ? Som vyrovnaný sám so sebou ? (neťahať svoje problémy do vzťahu) Som dosť zodpovedný ? Je to naozaj dievča s ktorým chcem byť a milovať ju alebo si len potrebujem niečo dokazovať ?

· Ako vyzerá, ako sa správa na verejnosti a ako vie variť dukátové buchtičky.

· Je šumná? :) Ozaj ju chcem? Mali by sme byť najprv priatelia. Sme priatelia? Rozhodol by som sa pre ňu aj o 20, 30, 50 rokov? Chcem ju za matku svojich detí? Dokážem jej dať seba?

· Dokážem s tým človekom vydržať aj keď nemám dobrú náladu? Mame rovnaké priority? je kresťan? Vie ma podržať ? Má ma čo naučiť? Viem sa pre neho obetovať/vzdať niečoho?

· Veriaci/neveriaci !! mentálna zrelosť zdravé názory schopnosť počúvať, diskutovať a prijať kritiku zmysel pre humor a veselý duch iskra do života a aktívnosť, nie aby to bola knedľa :)

· Bola by som schopná s týmto človekom prežiť celý život? Poznám dobre jeho vnútro? Váži si ma takú, aká som?

· Či tá osoba vyznáva rovnaké hodnoty ako ja, resp. či má rovnaký, resp. podobný rebríček hodnôt/hodnotový systém ako ja. Či obaja považujeme rovnaké veci za dôležité.

· Miluje Krista? Či je to zrelý kresťan. Slúži v zbore, patrí do zboru? Či je aspoň trošku praktický, čo sa týka vedenia domácnosti. Či bude hlavou rodiny, alebo ho ja budem musieť viesť či už duchovne, alebo aj v iných oblastiach.

· Či je ten pravý...

Dvaja sa majú lepšie ako jeden

„... a potom bola svadba a tí dvaja žili šťastne, až kým nepomreli.“  Asi každý z nás pozná tento výrok už od skorých detských čias. Každý, komu rodičia čítali rozprávky, resp. kto si ich neskôr čítal sám, sa s týmito slovami určite stretol. V rozprávkach sa to väčšinou končí týmto strohým konštatovaním, nespomínajú sa detaily toho, ako sa ten konkrétny – zväčša romantický vzťah – vyvíjal ďalej; a takisto ani to, aké to bolo vtedy, keď už romantika trocha vyprchala. Ale veď ... je to len rozprávka. Každopádne, možno by sme radi žili v takej „rozprávke“ ... veď nikto sa nežení ani nevydáva s tým, že sa chce celý zvyšok života s niekým „nerváčiť“, trápiť, či bojovať. Ale ako na to?

Najskôr si položme niekoľko otázok, ktoré sa týkajú motivácie.

Ak chcem ísť do partnerského vzťahu, tak prečo? Prečo nad ním vôbec uvažujem? Dôvody môžu byť rôzne, napríklad:

- doma to už neviem s rodičmi vydržať; chcem sa čím skôr oženiť či vydať a vypadnúť z domu
- mám toľko problémov, že potrebujem niekoho, kto by mi s nimi pomohol
- všetci okolo mňa už niekoho majú a ja prežívam určitý tlak zo strany okolia
- hormóny vo mne pracujú naplno a moje telo si žiada sexuálne naplnenie
- jednoducho potrebujem niekoho blízkeho, s kým by som sa delil/a o to dobré aj zlé
- manželstvo a rodinu vidím ako dobrý a zdravý model spolužitia, v ktorom by som mohol/a dosiahnuť naplnenie a cítim sa na taký vzťah zrelý/á

 

Tých dôvodov by zaiste mohlo byť oveľa viac a zámerne som uviedol motívy dobré aj zlé. Je určite zodpovedné pravdivo a úprimne si zodpovedať otázku motivácie pre prípadný vzťah a to tak pred Bohom ako aj pred sebou samým. Je legitímne hľadať naplnenie v blízkom vzťahu, pretože s potrebou vzťahu sme boli stvorení: „Nie je dobré, aby bol človek sám“ hovorí Boh už v samom počiatku existencie človeka. Aby som nezostal sám neznamená však iba, že musím s niekým chodiť alebo sa oženiť, či vydať. Môžem mať veľa priateľov, kolegov, spolužiakov, príbuzných, ľudí zo spoločenstva, ... s ktorými potrebu vzťahov môžem mať naplnenú.

Partnerský vzťah je predsa len iný – je exkluzívny, jedinečný, nezameniteľný. Chodením nazývame partnerský vzťah, v ktorom sa usilujem seba aj toho druhého bližšie spoznať za účelom sobáša. Inými slovami – spoznať, či je to „ten pravý, tá pravá“ pre naše vzájomné celoživotné spolužitie. Partnerský vzťah potom vyvrcholí vzájomným záväzkom lásky, úcty a vernosti jedného druhému po zvyšok života („až kým nás smrť nerozdelí“). A zavŕšením tohto procesu je vzájomné vydanie sa a telesné splynutie.

V prípade, ak v procese poznávania jeden druhého zistíme, že z nejakých dôvodov náš partnerský vzťah nechceme zavŕšiť manželstvom, je legitímne vzťah ukončiť.

Aké kvality očakávam od svojho partnera? Táto otázka dosť súvisí s mojím vlastným nastavením. Stojí za to napísať si svoje hodnoty a zoradiť ich podľa dôležitosti. Zodpovedať si otázky typu: O čo chcem v živote usilovať? Čo chcem dosiahnuť? Ako a kedy to chcem dosiahnuť? Aké sú moje obdarovania a ako vnímam, že si ich chce Pán Boh použiť teraz a v budúcnosti? Keď som si už zadefinoval svoje životné nasmerovanie, môžem rozmýšľať o partnerovi. Teraz už totiž viem, čo môžem ponúknuť jemu a čím prispieť do nášho spoločného vzťahu ja. Na najdôležitejších hodnotách sa potrebujeme zhodnúť, inak budeme neustále a zraňujúco vzájomne narážať. (Bez toho by predstava takéhoto vzťahu bola ďaleko od spomínanej rozprávky ... :).

Oveľa skô,r ako nastane ten deň, keď sa rozhodnem do vzťahu vstúpiť, mám jedinečnú príležitosť pracovať na svojej príprave pre partnerský vzťah. Môžem rozvíjať svoj vzťah s Bohom (poznávať Ho a rozoznávať Jeho osobné vedenie), môžem sa učiť pokore, úcte, obetavosti, nezištnej láske, naučiť sa odpúšťať a žiadať o odpustenie, ... všetky tieto zručnosti určite využijem nielen v partnerskom vzťahu, ale aj v bežnom živote. A to, čo ešte určite môžem tiež, je žiadať Boha, aby toho, ktorého pre mňa pripravuje budoval a žehnal, chránil a viedol, ... hoci ja ešte teraz neviem kto to je. Boh však vie. Aj to je dobrá investícia do nášho budúceho manželstva.

 

Skôr, než sa dve cesty spoja v jednu, ruka navlečie prstienok na prst milovanej osoby, ústa vyslovia slová vzájomného záväzku a potom sa spoja v prvom manželskom bozku – je dosť práce na obrusovaní charakterov a pováh tých dvoch „koliesok“, aby zapadali hladko do seba a vytvorili súkolie, ktoré bude  harmonicky pracovať v mašinke spoločného života. A hoci to obrusovanie bude v manželstve pokračovať, tá práca predtým určite stojí za to!

Vladimír Sochor

YWAM – Rodiny s poslaním

blogERVIN - Vzťahy: emócie alebo rozum?

Efezským 5:24 – 25: „Ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak vo všetkom (nech sú podriadené) aj ženy mužom. Muži, milujte svoje ženy, ako aj Kristus miloval Cirkev a vydal za ňu samého seba.“

Práve som doma s nachladenou dcérou Mimkou a dopozerala rozprávkový film: Nekonečný príbeh. Mne to pripomína nekonečný príbeh riešenia vzťahov. Svet cez médiá dokonalým spôsobom vtláča do ľudí a aj kresťanov totál disfunkčné modely. Dvaja sa stretnú, zamilujú sa a potom sa  pohlavne spoja do jedného tela (začnú sexuálne žiť), potom riešia, či a akou formou budú žiť spolu. Slávnym vrcholom je svadba. Neslávny je ale príchod každodennej reality aj s deťmi a problémami, ako napríklad vysoká hypotéka, strata alebo nenachádzanie zamestnania, ktoré uživí rodinu... Čo sa potom stáva, je, že sa partneri potrebujú nejako „odreagovať“. Najlepšie so svojou partou. Ako plynie čas, tak si muž uvedomí, že mu je lepšie s kamošmi a čím ďalej, tým viac času je mimo domu. Tu začínajú obrovské problémy s depresívnymi ženami. Muž sa s ňou nebude hádať, tak si nájde iné možnosti uspokojenia svojich potrieb napríklad cez porno alebo iný vzťah. A máme to tu...

Práve tu si plno ľudí povie: „Ale toto nebude môj príbeh. Môj príbeh bude práve ten, ktorý bude ten dobrý, krásny, odlišný...“ Ha... ha... ha... A ako to vieš? Nijako. Jeho a jej momentálne emócie sú presvedčené, že sa nachádzajú vo filme Rosamundy Pilcher. Sú v citovom opojení a práve vtedy robia vážne rozhodnutia. To nemôže dopadnúť dobre. Citové opojenie nesmie rozhodnúť o celoživotnej ceste človeka!

Pocity sú súčasťou rozumných kritérií. Vyjasni si veľmi vážne najskôr tieto otázky:

1.Si podriadený/á Kristovi a naozaj On určuje tvoje cesty a činy?

2.ONA: Poznáš správanie toho, do koho si zamilovaná? Ako sa správa ku svojej matke? Zarába toľko peňazí, aby uživil rodinu alebo je flákač? Berie vážne milovanie Boha, Písma a cirkvi? Budeš ho vedieť celý život rešpektovať a ctiť si ho?

3.ON: Ako sa dievča, ktorá sa ti páči, správa ku svojmu otcovi? Chceš, aby táto žena vychovávala tvoje deti? Budeš ju milovať za každých okolností? Aj keď priberie 20 kíl? Budeš ju chrániť a starať sa o ňu ako o 150 karátový diamant?

Vieš, vzťah nie je len zábava. Potrebujeme obidve: rozum aj emócie. Ak budeš mať rozum, budeš mať aj emócie. Naopak to, žiaľ, neplatí.

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/