streda 9. júla 2014

Editorial

Keď sa rozprávam s jedným mojim priateľom z Veľkej Británie, ktorý teraz býva na Slovensku, skoro vždy je predmetom nášho rozhovoru mentalita ľudí. Často spolu rozoberáme a porovnávame, ako zmýšľajú a konajú ľudia tu a tam. Tento môj priateľ tvrdí, že rozdiel v zmýšľaní ľudí je obrovský. Keď na základe svojich skúseností a pozorovaní hovorí o tom, čo ho na Slovákoch najviac prekvapuje a zaráža, opakovane spomína nevôľu meniť zaužívané spôsoby a neochotu pokúsiť sa napraviť veci, ktoré nefungujú alebo fungujú zle.

Minule sme spolu hovorili o jednaní obsluhy so zákazníkmi v podnikoch a obchodoch. Popri kritike neochotného a nekompetentného personálu sme sa pokúšali prísť na dôvody, pre ktoré sa ľudia nesťažujú, keď sa im nedostáva očakávaného prístupu. Prišli sme na tieto veci: (1) Napriek nepríjemnostiam s personálom ľudia väčšinou dostanú, čo chcú, a preto dokážu problémy vydržať; (2) ľudia si myslia, že aj tak sa im nepodarí nič zmeniť, a preto sa o nič ani nepokúšajú; (3) ľudia žijú s postojom „Vždy sa to robilo/vždy to bolo takto, načo to meniť?“ a o zmene ani neuvažujú.



Bez ohľadu na to, či sú naše pozorovania a závery pravdivé, kresťania žijú nielen v Cirkvi, ale i v sekulárnej spoločnosti a musia riešiť, aká bude miera ich aktívneho zapojenia v nej. Moja skúsenosť je taká, že ak sú v Cirkvi ľudia s niečím nespokojní alebo im na niečom záleží, väčšinou to dajú najavo a usilujú sa o zmenu. Malo by to tak byť aj mimo cirkvi? Mali by kresťania byť aktívni aj v sekulárnej spoločnosti? V tomto dvojčísle ponúkame niekoľko pohľadov na túto problematiku.

Šimon Evin


utorok 8. júla 2014

Robiť ťažké veci (Kumran, 2011)

Predstavenie knihy od A. a B. Harrisovcov

Knihu, ktorú by som vám chcela predstaviť, napísali dvaja autori – devätnásťročné dvojčatá. Mne samej sa dostala do rúk, keď som bola dvakrát taká stará ako čitateľ, pre ktorého je určená. Napriek tomu ma dosť obohatila. Ale pekne po poriadku. Bratia Alex a Brett Harrisovci napísali knihu Robiť ťažké veci (Do Hard Things) s túžbou postaviť sa proti nízkym očakávaniam, ktoré sú v dnešnej dobe kladené na tínedžerov. Chcú povzbudiť dospievajúcu generáciu, aby sa novým spôsobom pozrela na potenciál, ktorý Boh vkladá do našich rúk a začala ho využívať. Harrisovci vychádzajú z toho, že spoločnosť tínedžerov vníma ako skupinu konzumentov medzi a čaká od nich len problémy, čo nazývajú „mýtom adolescencie“. Predstavujú názor, že tínedžerstvo ako medzistupeň medzi detstvom a dospelosťou vlastne nikdy neexistovalo a na základe príkladov z biblickej a svetovej histórie ukazujú, ako sa dá toto obdobie produktívne využiť. Potom uvádzajú mnoho príbehov o amerických tínedžeroch, ktorí sa rozhodli vykročiť zo svojej zóny pohodlia a tipy, ako to môžu urobiť aj čitatelia knihy.

Hoci Harrisovci vyrastajú v USA, kniha má čo povedať aj slovenským čitateľom. Ide o to, že človeka vyzýva k aktivite, ku krokom odvahy a viery, k tomu, aby sme sa stali príkladom a vplyvom. Ja sama som z obdobia detstva skôr zvyknutá na to, že vytŕčať z radu sa nepatrí. Často som sa túžila k niečomu pridať, ale len málokedy som nazbierala odvahu dobrovoľne sa prihlásiť a povedať, že som to ja, kto danú vec vie a chce urobiť. A tak som (často neúspešne) len čakala, že ma niekto osloví. Po rokoch sa situácia obrátila. Ja sama som dostala zodpovednosť pozývať ľudí, aby sa pridali do nejakej služby. A prišla som na zaujímavú vec. Ľudia chcú – ale nepovedia to. A tak som si povedala, že to treba zmeniť a že začnem od seba. Začala som (tak ako mnohí z tejto knihy) hovoriť: Chcem pomôcť! A urobím to rada. A viete čo? Je to skvelý pocit.

Kniha môže povzbudiť nielen tínedžerov, ale aj tých, ktorí majú vzťahy s mladšími ľuďmi. Každý má totiž v sebe dar zmeniť seba, zmeniť svoje okolie a mocou evanjelia, ktorá nám bola daná, zmeniť svet. Privilégium povedať o tom mladým, povzbudiť ich na každom dôležitom kroku a stále sa za nich modliť však patrí nám skôr narodeným. Tak ho využime, napríklad aj tým, že niekomu z nich darujeme knihu Robiť ťažké veci.

Jarmila Kušnieriková

pondelok 7. júla 2014

Služba mimo cirkvi

Už to bude nejaký ten čas, čo bývam na Morave. Som členkou Církve bratrské v Ostrave a už štvrtým rokom som vedúcou dorasteneckého oddielu ARCHA. Keď som v lete 2013 štátnicovala, uvažovala som nad ďalšou službou. Tentokrát ale mimo cirkev. Vedela som, že Boh ma nechce len v zbore, ale predovšetkým na „nepriateľskom území“. Chcela som sa stať rybárom ľudí, chcela som odovzdať svoje srdce Bohu a ruky nasmerovať k ľuďom. Chcela som sa stať vojakom a prinášať ľuďom Jeho lásku. Vedela som, že Boh moje srdce stvoril s určitým poslaním pre pomoc jednotlivcom, ktorí sa ocitli v biede. Mám pocit, že celý život ma Boh viedol práve na toto miesto, na ktorom sa nachádzam teraz.

Svoju prácu, beriem ako poslanie, ako službu v tomto zhýralom svete. Pracujem v medzinárodnej organizácii Armáda spásy. Na základe kresťanských zásad poskytujeme sociálne služby pre osoby, ktoré sú bez domova, bez rodiny, chudobní, so závislosťami, starí a umierajúci. Pomoc patrí ale aj tým, ktorí z ľudského hladiska nemajú šancu na návrat k „normálnemu“ životu. Som vojak, ktorý potrebuje cirkev – domov, aby načerpal sily. Som vojak, ktorý je poslaný s láskou bojovať proti chudobe, smútku a depresii, proti ľudskému nešťastiu.

Boh od nás nechce, abysme len mlčky a zo svojho pohodlia v cirkvi sledovali svet. Chce, aby sme sa navzájom budovali, rástli a slúžili si v zbore a tvorili spoločne jednu cirkev. Chce po nás hlásanie Dobrej zvesti všetkým ľuďom, v cirkvi aj vo svete. Avšak reč bez skutkov je mŕtva. On chce skutok lásky ako súčasť šírenia evanjelia. Nesmieme preto dovoliť diablovi, aby nám dopomohol k nečinnej a pohodlnej slabomyseľnosti. Preto je veľmi dôležité stanoviť si svoje hranice, akúsi ochranu svojho duševného JA ako v službe v cirkvi, tak aj mimo nej. Nech nám k tomu všetkému dopomáha Boh.

Zuzana Jurčová


piatok 4. júla 2014

Anketa

Zaujímal nás aj Váš názor na to, či máme byť ako mladí aktívni alebo pasívny a či len v Cirkvi alebo aj mimo nej.

Väčšina z Vás (vyše 62%) je toho názoru, že netreba byť aktívni len v Cirkvi.

“Pretože cirkev nie je jediné prostredie v ktorom žijeme. Žijeme v naších rodinách, zamestnaniach, školách atď. A pokiaľ nebudeme aktívni aj v týchto iných prostrediach a nebudeme svetlom (to znamená že aj v týchto prostrediach budeme šíriť kresťanskú zvesť, kresťanskú morálku, kresťanské hodnoty, Krista), potom nemôžeme byť prekvapeni že morálka našej rodiny, zamestnania, školy, upadá, že hodnoty sú úplne pomýlené a že nám všetkým sú tlačené spôsoby života s ktorými nesúhlasíme. Prostredie v ktorom žijeme nás ovplyvňuje či si to priznáme alebo nie, a pokiaľ nebudeme aktívni aj inde ako v cirkvi a nebudeme my premieňať a ovplyvňovať prostredie v ktorom žijeme, potom sa nemôžme čudovať že sa cirkev alebo uzavrie alebo sa začne nezdravo prispôsobovať prostrediu.“

„Je jasné, že cirkev nemôže byť len uzatvorená do seba, ale treba poznať svoje možnosti. Nedá sa byť aktívny všade a už vôbec nie robiť všade veci poriadne. Je to aj o tom, aby bolo dosť ľudí, ktorí slúžia v cirkvi, ale aby sme mali aj takých, čo dobre ovplyvňujú dianie v spoločnosti.“

Zvyšná časť Vás si myslela opak.

„Myslím si, že ako kresťania, ktorí prijali od Krista odpustenie, by sme mali byť horliví v službe pre neho. A cirkev je práve to miesto, kde môžeme nielen duchovne načerpať a pookriať, ale aj pracovať na Božom diele. Pasivitou a ľahostajnosťou nielenže nebudujeme vzťahy s našimi bratmi a sestrami, ale zároveň sa pripravujeme aj o množstvo Božieho požehnania a radosti zo služby pre neho.“



V čom sú ale všetci zajedno je velmi intenzívne vnímanie problémov našich miest a nášho okolia.

“Mesto je zadĺžené, sem-tam tu vyskakuje rasizmus. Dosť ma zaujíma aj fungovanie nemocníc, chcel by som, aby, keď už tam niekto musí ísť, nemusel sa tam cítiť ako vec, ale ako človek.“

„Mladí ľudia nemajú priestor kde tráviť po večeroch a preto chodia do barov“

„To že je naše súdnictvo nedôverihodné ma trápi. To že našim susedom hrozí vojna to ma tiež trápi. To že je u nás vysoká nezamestnanosť a každý sa strachuje o svoju prácu to ma tiež trápi. To že mojí známi berú potraty ako bežnú vec ma opäť trápi. A mnohé iné veci ma trápia pretože to všetko sa ma raz môže dotknúť, to všetko ma môže dobehnúť. „

Spracovala Eva Kianičková

štvrtok 3. júla 2014

blogERVIN - Aktívny v pasivite, pasívny v aktivite

„Vzala z jeho ovocia, jedla, potom dala svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a jedol aj on.“ Genesis 3:6

Nechoďme ďaleko. Boh v knihe „Počiatkov“, nám pri „Páde“ ukazuje detaily, ktoré odhaľujú naše každodenné skúsenosti. Pád človeka nebol iba v odmietnutí Božej starostlivosti a autority. Bol aj o spôsobe. Chlap sa pasívne pozeral, ako jeho manželka diskutuje s diablom a sama prevezme iniciatívu. No, vlastne prevzal ju Satan, had. Eva iniciatívna nebola, len reagovala... len zle bola aktívna.

Naše dve veľké výzvy. Prvá: Potrebujeme správne reagovať na rôzne „hlasy“. Druhá: Sme zodpovední za zodpovednosť.

Potrebujeme správne reagovať na rôzne „hlasy“. Vždy ma pobaví, aj unaví diskusia o našej slobodnej vôli. Viete. Akože človek sa slobodne rozhoduje ako a či žije s Bohom. Alebo, čo, kedy a ako robí. Otázka však je, čo ovláda našu „slobodnú“ vôľu? Hormóny? Túžby siahnuť (aspoň nakuknúť) nejakej mladej pod sukňu? Túžby mať Passata? Byť milovaný? Byť obdivovaný? Byť IN či OUT? Byť múdrejší, ako iní? Túžby byť Cool? Ísť na dovolenku, či mať dom? Túžby po rešpekte? Drahí mladí, ak ste niekedy rozmýšľali o svojej slobode, rozmýšľali ste niekedy o tom, kto/čo ovláda vašu „slobodu?“

 


Dilema tkvie v tom, že sme obklopení množstvom „príťažlivých“ alternatív, dokonca aj dobrých a my strácame schopnosť počuť v nich Boha a poslúchať Ho. Medzi všetkými alternatívami preto nezabúdajme aktívne strážiť, aby sme 1.žili Evanjelium. Iba keď vás Ježiš vyslobodí, budete skutočne slobodní... (Ján 8:36) a 2.študovali a počúvali Božie slovo (napr.: Ján 15:1-17).

Sme zodpovední za zodpovednosť. Adam dostal od Boha inštrukcie. Bol schopný milovať a poslúchať Boha a ochraňovať svoju identitu a svoju rodinu. Vybral si však pasivitu. Veď prečo on, však? Veď prečo ty? Veď aj iní môžu, však? Lenže pasivita je veľmi aktívna vec. Je to aktívne magorovanie osobnosti. Tak ľutujem dievčatá, že sú slobodné, lebo sú obklopení aktívnymi mag..... Sorry, neberte to osobne.

Drahí mladí. Ste zodpovední za to, koho hlasy ovládajú vašu slobodu. Ste zodpovední za to, aby ste žili, ako Boží muži a ženy. Ste zodpovední za to, aby ste neboli smiešni. Ste zodpovední za svoju budúcnosť.

E.

zdroj:http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/