Vo veľkej šedozelenej miestnosti je šero a bodové svetlá vykrojujú jasné body na miestach, kde vysia plátna. pred jedným takým bodom stojíme aj s kamarátom Filipom. Je to Breugelova Stavba babylonskej veže - obraz, ktorý som v rôzne kvalitných reprodukciách videl už veľakrát. Pozerám sa na neveľké plátno a cítim sa skoro takto: niečo z neho vychádza a preniká to do môjho vnútra. A nie sú to farby, nie je to zvláštna atmosféra, ktorú tento obraz nepochybne má, nie sú to ani metafory, ktoré ma na ňom fascinujú, je to všetko spolu, ale zároveň ešte niečo viac. A ten presah ma trochu dráždi a v tej istej chvíli aj teší.
O tomto presahu, o tom "viac" čo som cítil prítomné vo Viedenskom Kunstmuseum a všelikde inde predtým premýšľam už veľmi dlho. Keď ma požiadali, aby som napísal o vzťahu umenia a kresťanskej viery, začal som rozmýšľať, či je o tom vôbec možné povedať niečo nové. Zároveň by sa asi žiadalo pre mnohých rôznych čitateľov definovať umenie a jeho vzťah k duchovnému bytiu, čo je skôr téma pre filozofov. Preto som začal úplne jednoducho skúmaním svojho postoja k duchovnému umeniu.
V mysli skenujem svoje skúsenosti so súčasným a historickým "kresťanským umením" a okamžite prichádam na niekoľko vecí, ktoré tu teraz napíšem v troch krátkych vetách: Je akési zlé. Je akési dobré. Nie je. Vysvetlím, a začnem od konca.
Kresťanské umenie nie je.
V mysli mnohých duchovne založených ľudí (nielen kresťanov) je takmer dané, že hudba, obrazy a všeliake iné umenie vlastne existuje na to, aby sme ním v prvom rade vyjadrovali svoju úctu k Bohu a ak má ešte nejakú inú funkciu, tak musí byť určite okrajová. Dôvod, prečo s týmto postojom nesúhlasím je možno nečakane ukrytý v slove funkcia. Predovšetkám exitujú minimálne dve "umenia": užité - to je jednoducho to, ktoré má nejakú funkciu. A neužité - neužitočné, inými slovami krása a presah vytvorený niekým, kto nerozmýšľal pri tvorení nad tým, že jeho dielo bude mať nejakú funkciu. Problém, ktorý teda vidím v prvom rade, keď sa chceme rozprávať o umení v prostredí cirkvi a o takzvanom duchovnom umení je v tom, že po stáročia sa väčšinovo pestovalo medzi veriacimi to prvé - umenie slúžiace oslave Boha, ktoré bolo tak nadizajnované. Užité umenie, ktoré často skostnatelo do foriem, formičiek z ktorých postupne tvorivosť ubúdala a ubúdala, až tam vlastne žiadne umenie nebolo. Keď hovorím o tom, že kresťanské umenie neexistuje, myslím tým, že existujú iba formy ktoré dnes poznáme z prostredia cirkvi, ako napríklad duchovná pieseň.
Veľmi dobre si pamätám letný večer pred rokmi, keď som sedel u nás v obývačke a pozeral jeden film. Stmievalo sa, na dome boli pootvárané okná a v televízore išiel Kieslovského film Tri farby: Červená. Nevidel som to vtedy od začiatku, vlastne ešte dlho potom som asi nevedel poriadne o čom ten film je, ale viem, že keď sa film skončil, sedel som ešte chvíľu na gauči v obývačke a premýšľal som nad jedinou vecou: Čo je v mojom živote zle. Cítil som akýsi očisťujúci pocit a zároveň niečo podobné ako keď vyznávate hriechy. Nevedel som to pomenovať, len som vedel, že teraz viem niečo čo som pred tým nevedel a nemalo to nič spoločné s rozumovým chápaním. Pre mňa osobne sú prežívanie duchovných vecí a prežívanie spomínaného presahu (ktoré môžme nazvať skutočným umením) úplne spojené. Nehovorím však, že prežívanie prítomnosti Boha a prežitie umeleckého zážitku je to isté, len si myslím, že v dobrom umení ide jednoducho o niečo duchovné. Tento zážitok v nás vyvoláva túžbu pozrieť sa na všetko ostatné z inej, možno večnej perspektívy.
Teraz niekoľko jednoduchých otázok, ktoré som dostal:
Má kresťan robiť umenie len pre cirkev? Má byť duchovné umenie "založené na Biblii"? Má umenie prinášať evanjelium neveriacim?
Nie, nie a nie.(To je aj taká detská pieseň z nedeľnej školy.)
Ak vychádzam zo svojho postoju k vytváraniu vecí, ktoré nesú v sebe určitú krásu, musím úprimne povedať, že som nikdy nad týmto takto nerozmýšľal. Zo dvoch už spomínaných zážitkov: z Breugelovho obrazu aj filmu Červená sa tlačí k povrchu otázka, prečo takéto "presahy" nezažívam tak často v cirkevnom prostredí. Je to jednoducho preto, že akonáhle si kladieme otázku typu, či má umenie prinášať evanjelium neveriacim, premýšľame nad krásou ako nad účelovou, užitou vecou. A to sa mi zdá ploché, umelé. V ideálnom svete je to naopak - ľudia ktorí majú vzťah k Bohu, majú vytvárať veci ktoré sú im prirodzené a cez umenie hľadať. Tým samozrejme neodsudzujem užité kresťanské umenie, najmä keď uvažujeme nad Mozartovou alebo Bachovou hudbou. Len si myslím, že Boh keď tvoril svet nerozmýšľal nad krásou účelovo, vložil krásu do vecí ktoré majú zmysel ale nevieme ich popísať našim tak účelovým jazykom.
Tomáš Prištiak
Kresťanský umelec by mal prinášať nové veci novými spôsobmi, tak aby to nevybočovalo z prirodzeného zákona lásky, ktorý je daný do desiatich Božích prikázaní a nášho svedomia. Preto som to ja prijala ako výzvu pre môj život. Objavovať krásu a hľadať pravdu vo všetkom, a vo všetkých, kam sa pozriem, lebo v každom človeku, v každej chvíli alebo aj v obyčajnej stonke kvetu, je ukrytá krása a Božie tajomstvá, ktoré čakajú na objavovanie a následné vyjadrovanie. Všetka tá krása, ktorú budem hľadať pramení z Lásky a to je na tom to najúžasnejšie. Je to iba na mne ako nastavím svoj zrak, akými očami sa budem pozerať na svet. A toto je úlohou každého jedného z nás. Otvorme si oči a nalaďme sa na Boží pohľad, aby sme videli tak, ako vidí Boh. S najväčšou láskou...
