Editorial

Nebol som dieťa, ktoré by veľmi bavilo ponoriť sa do hier a rozprávok. Vždy som viac túžil patriť do sveta dospelých, riešiť „skutočné“ veci a problémy. Ani v škole ma to dlho až tak nebavilo, často mi chýbal súvis medzi tým, čo sa učím a tým, čo teraz môžem uplatniť. Keď sme mali na konci základky napísať úvahu na tému „Čo mi dala táto škola“, bol som dosť kritický. Napísal som niečo v zmysle, že škola slúži ako odkladisko detí a pomáha, aby úrady práce neboli zahltené. Napriek snahe o diplomatickú a citlivú formuláciu to učiteľku mierne rozohnilo, čo dala najavo verbálne i hodnotením (jediný kritický sloh v triede dostal za 3, ostatné pozitívne zhodou okolností za 1).

Z pasívnej role som sa však nevedel vymaniť. To sa zmenilo až po mojom obrátení , keď som sa stal súčasťou zboru v Bratislave. Vtedajší vedúci staršieho dorastu spravili dosť odvážne (či skôr nerozvážne?:) ) rozhodnutie a pozvali ma do tímu. Odvtedy som začal riešiť všetko možné od tém, cez skupinky až po guláš pre bezdomovcov a táborový rozpočet. Toto ma bavilo a napĺňalo, aj keď niekedy až príliš. Vo svojej horlivosti som občas tvrdohlavo presadzoval vlastné predstavy a plány na úkor iných vedúcich a dorastencov. Som vďačný Bohu aj im, že môj aktivizmus vydržali a že som popri nich mohol aspoň trochu dospieť a získať istý nadhľad.

Môj príbeh je ešte celkom pokojný, preto ma vie zaraziť, keď vidím, ako tínedžeri preberajú skutočnú zodpovednosť za seba, či za svoju rodinu. Niekedy sú to príbehy skôr smutné, inokedy veľmi povzbudivé. V ostatnej dobe ma najviac oslovilo, keď som zažil, ako trinásťročné dievča odvážne vydáva svedectvo pred celým zborom o tom, ako si ju Pán Boh našiel a ako jej pomáha uprostred rodiny, ktorú ťaží hriech a závislosti. Veľmi sa mi páči, že si Pán na budovanie svojho Kráľovstva môže použiť nielen tých, čo majú šediny, ale aj tých, čo majú oranžové vlasy, pretože On „nikoho neuprednostňuje, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,34-35).

Juraj Institoris

Mladí dospelí

Úprimne, keď som dostal tuto ponuku napísať toto krátke svedectvo, bol som veľmi poctený, že niekto ma vníma ako človeka – muža, ktorý prebral zodpovednosť za svoj život v tak mladom veku. Ako dobre viete dnes je trend, žiť neviazane a hlavne nemať žiadne záväzky. Naozaj veľa mladých ľudí, ktorý majú na to aby sa osamostatnili sa nechcú oddeliť od svojich rodičov. Znamenalo by to pre nich neželané výdavky za bývanie, stravu, účty atď...Takisto sa im nechce vzdať komfortu, ktorý majú pri mame. Mne sa páči výraz Mama- hotel. Mama operie, mama navarí, napečie. Chúďa mama chodí cela vyčerpaná a jej syn, ktorý má 25 rokov hrá playstation a pozerá filmy. To je naozaj smutné, ale veľa mladých ľudí takto žije.

Ja som kresťan a vediem dennodenný život s Bohom. Ale nebolo to tak vždy. Žil som si svoj náboženský život popri tom ako som chodil do školy, s partiami a žil si dá sa povedať svoj život. Kresťanstvo bolo taký doplnok životné štýlu a moje hobby. Veľa krát som sa za to hanbil, že chodím pravidelne v nedeľu do zboru a pritom som naozaj nežil to, o čom som nedeľu čo nedeľu počúval na kázni. Žil som pokrytecký život, ale nevedel som s tým veľa urobiť.

Vďaka Bohu prišiel čas, kedy si ma Pán Boh našiel a vytrhol ma z tohto pokrytectva a náboženstva, dnes môžem žiť z jeho milosti deň čo deň. Toto všetko píšem kvôli tomu lebo to veľmi súviselo s mojimi nedávnymi rozhodnutiami prebrať zodpovednosť za svoj život. Mal som dlhoročný vzťah s úžasným dievčaťom s krásnym menom Andrea. Náš vzťah, nebol vždy taký pekný ako je dnes. Začali sme sa spolu modliť a hľadať Pána Ježiša, a on odpovedal – uzdravil náš vzťah, dal nám novú lásku, ktorú môže dať človeku iba on, on ostáva zdrojom našej lásky. Veľa som sa modlil za to, či je to žena pre mňa na celý život. Neskôr som naozaj prežil to že áno je to žena pre mňa a mám si ju vziať. No okolnosti však neboli vôbec ľahké. Na manželstvo tak mladých ľudí sa dnes ľudia dívajú veľmi skreslene. Avšak Pán Boh nám dal milosť a naše rodiny to prijali celkom v poriadku, koniec koncov sa už aj veľmi tešili na našu svadbu. Takisto kamaráti, ktorí nám to veľmi priali a tešili sa spolu s nami. Ďalší problém bol finančná otázka ktorú sme riešili. Ako viete svadba nie je lacná záležitosť J. No aj v tomto sme dôverovali nášmu nebeskému otcovi, ktorý nám doprial úžasnú svadbu, mali sme krásnu svadbu v parku, pán boh nám doprial aj krásne počasie, jednoducho svadba ako z magazínu J. Pán boh sa postaral aj o naše spoločné bývanie, mali sme možnosť si prerobiť byt, kde sme pracovali 8 mesiacov a stálo to za to. Bývame tam už týždeň, a sme naozaj vďační za všetky tie veci okolo nás. Dnes máme bývanie, obidvaja študujeme, ja pracujem, slúžime v zbore. Pán Boh nám dáva silu do štúdií aj do práce aj do služby. Na svojom živote môžem potvrdiť to, že keď dôverujete pánu Bohu, on sa postará, možno bude mať rôzne cesty cez ktoré vás bude viesť a cez ktoré vás bude chcieť veľa toho naučiť. Ak poznáte Pána Ježiša buďte za to vďačný a odovzdávajte mu svoje srdcia naplno, nie len z časti. Odovzdajte sa mu celý a on sa postará tak ako sa postaral o mňa s mojou dnes už manželkou J. Na záver verš Mt 6 : 25- 34

Dušan Lukáš

Sevedectvo

„Keď budem veľká, budem si robiť čo chcem.“ ..neraz zaznievalo z úst malého dievčatka, ktoré vzdorujúc svojmu otcovi hrdo vyjadrovalo svoje predstavy o živote, ktoré sa ale nijako nespájali s poriadkom hračiek v jej izbe. Bolo to ešte pred tým, nevedela. Keby áno, tak by ho určite poriadne objala a povedala, že ho má rada, že jej chýba, že ho potrebuje. Aby tu bol. Nemusí variť, prať, žehliť, šetriť stravné lístky, premýšľať, čo nakúpiť, starať sa o mamu, vymýšľať si prečo nie je zase v robote, doučovať jej mladšiu sestru a každý deň ubezpečovať, že sa mama vráti, že je určite v poriadku. Iba, aby tu bol, a povedal jej, že ju má rád. Veď na to všetko ostatné si už zvykla, no a čo, že má iba deväť rokov.

V nedôverčivých pohľadoch ľudí, otázkach učiteľky a komentoch od rodiny sa akoby korčuľovala s ladnosťou a prehľadom tak zvládnutým, že by jej kompliment zložil aj Pľuščenko. Áno, všetko je v poriadku, ďakujem, pozdravím. Opovážila by sa zajakať, brblať alebo mĺkvo hľadieť do zeme. To robia deti, ona už je dospelá a vie sa správať. Nesmie robiť hanbu. Spolužiačkam veľmi nerozumie a navyše im závidí. Nie ich nové oblečenie, ale že ho vyberali s mamou. Nie autá, ktoré ich čakali po škole, ale to, že z nich vystúpil láskavý úsmev, ktorý sa opýtal ako bolo. Bolelo to, ale išla ďalej, vzala mladšiu sestru za ruku a išli domov premýšľajúc ako mamu ospravedlnia, že nebola na rodičovskom združení. Cestou sa zastavili v obchode a počítali, čo môžu kúpiť, aby im to vyšlo. Domáce úlohy nestihla napísať, mame bolo zle, a tak bola pri nej a umývala jej z čela pot a povzbudzovala ju, že to spolu dokážu, že ju má veľmi rada. Veľakrát sa pred spaním modlila, aby to bolo tak ako má byť. Byť zase dieťa, ktoré má čas a možnosť spraviť chyby a len tak byť naivná. Mať čas sa zaľúbiť. Veď videla toľko filmov a počula tak veľa rozprávok. No nič z toho akoby nebolo pre ňu. Iba sen, fantázia, výmysel, skrátka iný svet. Klamstvo.

Nemá v sebe hnev, už nie. Ani nikomu nič nevyčíta, nezávidí, aj keď občas zakopne o to aké by to bolo, keby bolo keby, keby nemusela predčasne dospieť a prevziať zodpovednosť.

„Keď budem veľká, budem si robiť čo chcem.“ ..stále zaznieva z mojich úst. Nie ako kompenzácia toho o čo som prišla, nepotrebujem nič dobiehať. Práveže som predbehla svoje detstvo o taký kus. Kúsok, ktorý mi nikto nevráti. Kúsok, ktorý stále občas zabolí. Kúsok, určený môjmu otcovi. Otcovi, ktorý ma opustil.

Neplačem, veď už som veľká, v mojom Otcovi, pre ktorého mám najväčšiu cenu.. pre ktorého budem robiť všetko čo chce(m).

Nad to väčšej lásky nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov. Jn 15,13

Anonym (meno autora je zaznamenané v redakcii)

blogERVIN - Ako byť zodpovedný

„...čo človek rozsieva, bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život.“ Galaťanom 6:7-8

Viete aký je rozdiel medzi dieťaťom a dospelým človekom?

Zodpovednosť. Za dieťa je zodpovedný rodič. Právne, morálne, zabezpečením. Dieťa sa samozrejme musí učiť prijímať zodpovednosť. Dospelý je človekom, ktorý sa už stará. Má niekoho, niečo, alebo dokonca viac ľudí a vecí, za ktorých nesie zodpovednosť. Dieťa sa jej len učí... Vždy má nejaké hranice, kde sa môže zodpovedne rozhodovať. Zároveň však má ale „krytie“ dospelého, ktorý ho ochráni a postará sa o neho. To je znak detskej mentality a detského sveta. Dospelý je zodpovedný a učí zodpovednosti. Kryje namiesto toho, aby bol krytý. Chráni namiesto toho, aby jeho niekto chránil. Stará sa namiesto toho, aby sa o neho niekto staral. Vedie namiesto toho, aby niekto viedol jeho. Požehnáva namiesto toho, aby bol závislý na požehnaní iného. Dáva namiesto toho, aby len bral.

Potom prichádzajú dôsledky rozhodnutí. Vždy prídu. Za dieťa si to zlízne rodič. Kto si to však zlízne za rodiča? Za neho už nie je zodpovedný nikto. Problém je, že si to odnesú tí, ktorých by mal chrániť. Niť života sa týmto brutálne porušuje. Za nezodpovedného dospelého budú trpieť tí najslabší. Ono, to celé vyzerá ako filozofická hra. No nie je. Je to trochu horšie.

Iný problém je v tom, že vek nehrá takmer žiadnu rolu. Môžeme vidieť plno nezodpovedných štyridsiatnikov (a starších) naproti mnohým zodpovedným mladým.

Realita je o práci a zarábaní peňazí. Realita je o zabezpečení svojej rodiny. Realita je o staraní sa o svoje zdravie. Realita je o vernosti svojmu manželskému partnerovi. Realita je o vzdelávaní sa. Realita je o pravdivej dôvere v Ježiša. Pritom to celé je tak jednoduché: „...čo človek rozsieva, bude aj žať.“

Kto ma pozná, vie, že som snílek. Podľa niektorých až príliš lietam v oblakoch. Priznám sa, v niečom majú pravdu. No ako si na tom napríklad ty? Aby nám bolo jasné. Pre mňa snívať znamená vidieť žatvu. Uvediem konkrétne. Túžim vidieť mužov, ktorí sa neboja vyštudovať školu, nájsť si prácu, vziať si kamošku z mládeže, milovať ju a mať s ňou deti. Túžim vidieť potom tých istých mužov pravidelne večer s otvorenou Bibliou a obklopených svojou rodinou a poprípade susedmi. Túžim počuť, respektíve nepočuť svoj hlas pri spoločnom speve nedeľu čo nedeľu. Túžim vidieť hipsterových pastorov, ktorí majú svoje ruky špinavé od práce a potom s Bibliou v ruke pri barových pultoch. Viem. Krejzy. Je mi jedno o čom snívaš ty. Snívaj hoci aj o tom, že si v dave a počúvaš great kázne a si súčasťou krásneho cirkevného zboru. Len snívaj.

Ukončím to tým, čím som začal. Snívať nestačí. Raz nás Boh bude brať na zodpovednosť, čo sme pre to všetko urobili. Bojím sa nebyť zodpovedný. Vždy, keď som nechal veci plávať, dopadlo to zle. Dospelý sa už nemá na čo vyhovárať. Decko alebo dospelý? Vyber si.

E.

zdroj:http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/