Editorial

Nebol som dieťa, ktoré by veľmi bavilo ponoriť sa do hier a rozprávok. Vždy som viac túžil patriť do sveta dospelých, riešiť „skutočné“ veci a problémy. Ani v škole ma to dlho až tak nebavilo, často mi chýbal súvis medzi tým, čo sa učím a tým, čo teraz môžem uplatniť. Keď sme mali na konci základky napísať úvahu na tému „Čo mi dala táto škola“, bol som dosť kritický. Napísal som niečo v zmysle, že škola slúži ako odkladisko detí a pomáha, aby úrady práce neboli zahltené. Napriek snahe o diplomatickú a citlivú formuláciu to učiteľku mierne rozohnilo, čo dala najavo verbálne i hodnotením (jediný kritický sloh v triede dostal za 3, ostatné pozitívne zhodou okolností za 1).

Z pasívnej role som sa však nevedel vymaniť. To sa zmenilo až po mojom obrátení , keď som sa stal súčasťou zboru v Bratislave. Vtedajší vedúci staršieho dorastu spravili dosť odvážne (či skôr nerozvážne?:) ) rozhodnutie a pozvali ma do tímu. Odvtedy som začal riešiť všetko možné od tém, cez skupinky až po guláš pre bezdomovcov a táborový rozpočet. Toto ma bavilo a napĺňalo, aj keď niekedy až príliš. Vo svojej horlivosti som občas tvrdohlavo presadzoval vlastné predstavy a plány na úkor iných vedúcich a dorastencov. Som vďačný Bohu aj im, že môj aktivizmus vydržali a že som popri nich mohol aspoň trochu dospieť a získať istý nadhľad.

Môj príbeh je ešte celkom pokojný, preto ma vie zaraziť, keď vidím, ako tínedžeri preberajú skutočnú zodpovednosť za seba, či za svoju rodinu. Niekedy sú to príbehy skôr smutné, inokedy veľmi povzbudivé. V ostatnej dobe ma najviac oslovilo, keď som zažil, ako trinásťročné dievča odvážne vydáva svedectvo pred celým zborom o tom, ako si ju Pán Boh našiel a ako jej pomáha uprostred rodiny, ktorú ťaží hriech a závislosti. Veľmi sa mi páči, že si Pán na budovanie svojho Kráľovstva môže použiť nielen tých, čo majú šediny, ale aj tých, čo majú oranžové vlasy, pretože On „nikoho neuprednostňuje, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,34-35).

Juraj Institoris