Samovražda je dobrovoľné ukončenie života z najrôznejších príčin. Na začiatok musím povedať, že každá smrť samovraždou je zbytočná a hlúpa, okrem tej Kristovej. Rozhodnutie k samovražde, teda k jej realizácií nie je niečo, čo vznikne zo dňa na deň; je to výsledok dlhšie trvajúcich najrôznejších problémov duševného či fyzického charakteru, ktoré si vieš, ale aj nevieš predstaviť. Nechcem tu teraz trúsiť teóriu, ktorej je plný internet, kde sa dozvieš kto, prečo, kedy, ako... (napr. na: www.dusevnezdravie.sk/samovrada.html) Čo sa týka atmosféry okolo samovraždy, veľmi pekne ju vystihuje pieseň od Daniela Landu „Je čas odejít“. Radšej by som predostrel pár mojich pozorovaní a myšlienok, keďže niekoľkokrát vo svojom živote som rozmýšľal nad ukončením svojho života. Myslím si, že keď samovrah dôjde k záveru, že život nemá zmysel, nie je až tak ďaleko od pravdy. Keď som počas strednej školy rozbil väčšinu svojich vzťahov, zo školy a z domu ma chceli vyhodiť, lebo to už so mnou nezvládali a výhliadky do budúcnosti boli mizerné. Došiel som k záveru a myslím si, že k správnemu, že môj život nemá zmysel. A naozaj nemal, veď načo taký život. Aký je rozdiel medzi tým, zomrieť teraz kontrolovane, alebo ešte trpieť a umrieť ktovie ako a ktovie kedy. No rozdiel je Boh, obeť Krista a život v Duchu svätom. Teda samovrah dôjde k správnemu záveru s nesprávnym riešením. Preto je dôležité, aby sme šírili evanjelium aj z tohto dôvodu, lebo evanjelium je nielen mocou Božou na spasenie, ale dáva človeku zmysel života, ktorý je mimo vplyv hmoty, vzťahov a diania okolo. Mňa Pán Boh zachránil v hodine dvanástej. Zachránil ma cez Cirkev bratskú a hlavne jedného človeka v nej, Pavla Borku, ktorý mi venoval množstvo hodín. Nie cez facebook alebo elektronicky, ale tvárou v tvár, preto mu popri mne neostávalo veľa času na iné a zo začiatku som sa mu za to oplácal všelijak.
Vo svojej práci, ergoterapeuta v psychiatrickej nemocnici, sa teraz stretávam s tým, že okolie samovraha nezaregistrovalo žiadne varovné signály, a teda sa domnieva, že žiadne ani neboli vysielané. Zvláštne je, že často ide o ľudí najbližších, ktorí sú s ním v dennodennom kontakte. Pritom každý pokus o samovraždu má svoje príznaky, no mne osobne sa zdá, že strácame schopnosť „vidieť“. Niekedy mi to v našich vzťahoch pripadá, ako z piesne Karola Kryla: „Do cizích věcí nevměšujeme se - a ještě méně - vlastně - do těch vlastních.“
Ďalší problém, ktorý v tejto súvislosti vnímam, je problém v našej komunikácii. V dnešnej dobe mladý človek vie komunikovať s veľkým množstvom ľudí na celom svete, ale často má problém sa porozprávať so svojim rodičom tvárou v tvár tak, aby ho pochopil a rozumel mu. Často zabúdame na fakt, že bežný človek ako napr. ja, rečou, teda tým, čo vie napísať povie iba 7 % toho, čo chce komunikovať. Zvyšných 93% sa na nás rúti mimo písmeniek. Takže, keď chceš spozorovať príznaky samovraždy, musíš sa naučiť vnímať nie len to, čo dotyčný povie, ale aj napr. to, čo nepovie, kde sa pozerá, ako často ostáva sám, ako sa zmenil za posledný čas, teda to, akých je jeho zvyšných 93 % komunikácie. A to chce čas. Každý človek, ktorý sa dostane do nepriaznivej životnej situácie, čo môže nakoniec viesť k rozhodnutiu vziať si život, si vyžaduje čas a našu plnú pozornosť a schopnosť porozumieť tomu, čo počujeme a vidíme. To dosiahneme najmä tak, že sa nebudeme vzdávať možností komunikovať s ľuďmi tvárou v tvár, len preto, aby sme stihli viacerých, alebo nebodaj pre naše pohodlie. Plnohodnotná komunikácia chce cvik, lebo ako sa hovorí, čo sa nepoužíva zakrpatie.
Množstvo pokusov o samovraždu alebo aj dokonaných samovrážd sa deje v prítomnosti psychického ochorenia. Bytosť človeka je telo, duch a duša. Dnes sa ľudia často správajú tak, že majú len to telo, kresťania telo a ducha. Tak ako máme telesné zdravie, tak máme aj psychické. Ako máme telesnú imunitu, takisto máme aj imunitu psychickú. Jednu aj druhú, keď sústavne atakujeme, povolí. Ak povolí telesná ideme k doktorovi, ktorý nás opraví. Keď povolí psychická, je tu problém. Aj keď žijeme v múdrej spoločnosti, psychiatria a psychológia sú ešte stále zahalené rúškom tajomstva a opradené nánosom predsudkov, nálepiek a dezinformácií. Pritom tak ako pri telesnej forme, pokiaľ sa ochorenie podchytí včas, je jeho liečba jednoduchšia a má vysoké percento úspešnosti. Neliečené psychické ochorenie veľmi ľahko môže viesť k samovražde, preto je potrebné, aby sme neváhali pri podozrení vyhľadať odborníka alebo boli tí, ktorí toto riešenie navrhnú iným. Psychické ochorenie sa kresťanom nevyhýba, ale často kresťania majú väčšie zábrany vyhľadať pomoc, lebo si myslia ktovie čo. No ale, ľud Boží, ľud zvláštny...
Tak majme oči otvorené, aby sme videli problémy iných, strážme si svoju komunikáciu a naučme sa vytvárať vzťahy, ktoré majú zmysel a hĺbku.
Miro Klč
Miroslav Klč (29), člen CB Michalovce, starší zboru, vedúci mládeže, ergoterapeut v psychiatrickej nemocnici, predseda Vihorlatského horolezeckého klubu, šťastne ženatý...
Prečo ťa „neznášam?“ 
