streda 30. novembra 2011

blogERVIN - Ja a Ty. Prečo sa zmieriť s Bohom? II.

Prečo ťa „neznášam?“ 


Matúš 5:21-22: "Počuli ste, že otcom bolo povedané: nezabiješ! Kto by však zabil, musí ísť pred súd. Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, musí ísť pred súd. Kto by povedal bratovi: Hlupák, musí ísť pred veľradu. Kto by povedal: Blázon, musí ísť do ohnivého pekla." 

Pravda nie je vždy príjemná. Medzi človekom a človekom nie je vždy len sympatia. Niektorí ľudia si „sadnú", niektorí však nie. Problém nastáva, ak s tými, ktorých „nemusíte", musíte žiť. Dobrá nelogika však? Premýšľajme spolu. Máš suseda, ktorý ti zvykne klopať metlou do radiátora, ak si si -akože- náhodou zabudol vypnúť hlasnú hudbu? Nemusíš ho, ale musíš pri ňom žiť. Máš súrodenca alebo rodiča s ktorým sa hanbíš chodiť na verejnosť? Máš spolužiakov a kolegov, ktorí ťa neberú vážne alebo si robia z teba posmech? Máš nadriadených, z ktorých máš pocit, že ťa len buzerujú? Máš okolo seba ľudí, ktorí sú chodiacimi encyklopédiami, bifľošmi, bonzákmi, podlízačmi, manipulátormi, či frajermi bez toho, že by mali byť za čo? 

Ešte dodám, že aj ja a aj ty, sme pre niekoho a možno pre plno ľudí takými magormi... ale samozrejme, my si to o sebe nemyslíme. 

Cítiš to, čo je medzi ľuďmi? Medzi tebou a mnou? Medzi tebou a tvojimi blízkymi? Teraz nehovorím, že vždy a medzi všetkými je problém. Hovorím, že medzi plno ľuďmi je viac problémov, ako by sme chceli. Veď ak by to tak nebolo, tak prečo by bola rozvodovosť viac, ako 45%-tná? Prečo už ani dvaja najbližší ľudia sa nevedia rešpektovať, milovať, mať v úcte a počúvať sa navzájom? 

My potrebujeme niečo, čo má moc naše vzťahy nielen uzdraviť, ale dať im silu - fungovať, rozvíjať sa, plniť láskou a úctou, vytrvať, byť pevnými. Kámo, dá sa to! Dá sa vypustiť slová a životné postoje: „neznášam ťa!“ Na tomto mieste viac nechcem povedať, ako to, že máme problém medzi nami. 

Niekto musí priniesť mier, pokoj, zmierenie medzi mňa a teba, medzi teba a tvojho suseda, priateľa, priateľku, manžela, manželku, deti, rodičov. Niekto nám musí priniesť zmierenie do našich vzťahov... či? 

E. 



samovražda - riešenie?


Posudzovanie hraničných udalostí, ku ktorým samovražda nepochybne patrí, nie je jednoduché, lebo situácie a motívy samovraždy sú rôzne a neraz komplikovane prepletené.



Samovražda môže byť zbabelým útekom zo života - útek pred zodpovednosťou, alebo rezignácia nad životom, ktorý stratil zmysel z rôznych príčin: Môže to byť zúfalstvo v situácii, ktorá je vnímaná ako bezvýchodisková a beznádejná. Niekedy je to riešenie pocitu viny sebapotrestaním, vyhnutie sa spravodlivosti. Môže to byť aj výsledok uplatnenia filozoficky dôsledného ateizmu, ktorý chce mať všetko vo svojich rukách, ešte aj moment svojej smrti. Môže to byť aj arogantné vrátenie daru života, ktorý Boh človeku narodením dal so zdôvodnením, že sa človek na svet sám nepýtal.

Je tu potrebné zmieniť aj ten druh samovraždy, ktorá súvisí s eutanáziou. Jedná sa o vedomé ukončenie vlastného života z dôvodu ťažkej choroby bez vyhliadok na zlepšenie alebo z dôvodu ťažkého životného diskomfortu človeka vysokého veku.

Zvláštnu kategóriu tvoria samovraždy v pominutí zmyslov, keď človek v stave ťažkej psychickej poruchy vo svojom sebapoškodzovaní postupne (alebo náhle) dôjde až do tohto bodu.

Existujú samovraždy, ktoré sú vlastne sebaobeťou, alebo prinajmenšom sebazabitím, pričom v týchto pojmoch je dôležitý rozdiel. Obety vojakov, samovraždy rukojemníkov alebo väzňov, aby pri mučení neprezradili svojich druhov. 

Rozhodujúci motív samovraždy nám obvykle ostáva skrytý, a preto posudzovanie tohto činu vyžaduje veľkú zdržanlivosť, lebo samovražda blížneho je často obžalobou jeho okolia, že asi neurobilo všetko, čo mohlo a malo urobiť, aby mu pomohlo nájsť či obnoviť životnú nádej.

Je ťažko vysloviť jednoznačný záver, keď jedine Boh pozná motívy ich rozhodnutí aj čo tomu predchádzalo a nevieme, či niektorí v niektorých situáciách nekonali aj pod zvláštnym vnuknutím Ducha svätého. Biblicky pozoruhodná je v tomto smere postava Samsona, ktorý je napriek svojmu samovraždenému koncu života uvedený v zástupe Božích svedkov (Heb 11, 32).

Samovražda je vždy niečo tragické. Obsahuje v sebe priame alebo nepriame zlo. Je to desivá udalosť. Ešte aj v situácii sebaobetovania je prítomné zlo, lebo sebaobeť je riešením nejakého zla.

Božie slovo samovraždu nikde priamo eticky neposudzuje, ale postavy z Biblie, ktoré svoj život končia samovraždou, vyznievajú napospol negatívne a samovražda je prejavom kolapsu ich života pred Bohom: kráľ Saul, radca Achitófel, sudca Samson, Ježišov učeník Judáš. 

Samovražda je vraždou vo vzťahu k sebe samému. A k vražde sa už vyjadruje 6. prikázanie - nezavraždíš, čo je precíznejšie vyjadrenie jeho obsahu, ako bežne citované „nezabiješ“. Ak je vražda neprípustná z dôvodu, že život nepochádza od človeka, ale od Boha, a preto ho človek nemôže nespravodlivo a svojvoľne ukončovať, potom nemám právo ani na vraždu seba samého. Biblický postoj voči ľudskému životu je taký pozitívny, že samovraždu nevyhnutne odsudzuje, lebo ju považuje za zlo v zmysle ataku na suverenitu Boha nad životom.

Samovražda je dôsledkom niečoho pred ňou. Je to zlé riešenie zlých príčin. Je znamením zúfalstva, straty nádeje, nedôvery Bohu, nevery, neposlušnosti. Jej obete ju vidia ako jediné a posledné východisko, niekedy ako jedinú a zvláštnu spásu svojho života. Keby ľudia videli iné riešenie a dôverovali mu, zrejme by neriešili svoju situáciu takto tragicky. Božie slovo namiesto priameho zákazu samovraždy otvára človeku okno nádeje. Kde sa objaví hoci len iskrička nádeje, tam sa človek chytá života. Človek si nemusí siahať na život, aby sa ospravedlnil, aby sa potrestal, aby unikol. Do temnoty jeho duše preniká lúč Božieho daru milosti, odpustenia a prijatia. Pokánie a milosť dáva aj prehranému životu nový zmysel a cieľ. Vďaka Ježišovi Kristovi, ktorý vzal na seba zosobnenie každej ľudskej hanby aj viny môžeme byť očistení od nami vykonaného aj na nás napáchaného zla.

Ježiš dal svoj život za naše hriechy, aby sme my neprišli o svoj život - ani sami ani Božím súdom. „Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier kladie svoj život za ovce.“ (J 10, 10) 

Štefan Evin

samovražda (suicidium)



Samovražda je dobrovoľné ukončenie života z najrôznejších príčin. Na začiatok musím povedať, že každá smrť samovraždou je zbytočná a hlúpa, okrem tej Kristovej. Rozhodnutie k samovražde, teda k jej realizácií nie je niečo, čo vznikne zo dňa na deň; je to výsledok dlhšie trvajúcich najrôznejších problémov duševného či fyzického charakteru, ktoré si vieš, ale aj nevieš predstaviť. Nechcem tu teraz trúsiť teóriu, ktorej je plný internet, kde sa dozvieš kto, prečo, kedy, ako... (napr. na: www.dusevnezdravie.sk/samovrada.html) Čo sa týka atmosféry okolo samovraždy, veľmi pekne ju vystihuje pieseň od Daniela Landu „Je čas odejít“. Radšej by som predostrel pár mojich pozorovaní a myšlienok, keďže niekoľkokrát vo svojom živote som rozmýšľal nad ukončením svojho života. Myslím si, že keď samovrah dôjde k záveru, že život nemá zmysel, nie je až tak ďaleko od pravdy. Keď som počas strednej školy rozbil väčšinu svojich vzťahov, zo školy a z domu ma chceli vyhodiť, lebo to už so mnou nezvládali a výhliadky do budúcnosti boli mizerné. Došiel som k záveru a myslím si, že k správnemu, že môj život nemá zmysel. A naozaj nemal, veď načo taký život. Aký je rozdiel medzi tým, zomrieť teraz kontrolovane, alebo ešte trpieť a umrieť ktovie ako a ktovie kedy. No rozdiel je Boh, obeť Krista a život v Duchu svätom. Teda samovrah dôjde k správnemu záveru s nesprávnym riešením. Preto je dôležité, aby sme šírili evanjelium aj z tohto dôvodu, lebo evanjelium je nielen mocou Božou na spasenie, ale dáva človeku zmysel života, ktorý je mimo vplyv hmoty, vzťahov a diania okolo. Mňa Pán Boh zachránil v hodine dvanástej. Zachránil ma cez Cirkev bratskú a hlavne jedného človeka v nej, Pavla Borku, ktorý mi venoval množstvo hodín. Nie cez facebook alebo elektronicky, ale tvárou v tvár, preto mu popri mne neostávalo veľa času na iné a zo začiatku som sa mu za to oplácal všelijak.

Vo svojej práci, ergoterapeuta v psychiatrickej nemocnici, sa teraz stretávam s tým, že okolie samovraha nezaregistrovalo žiadne varovné signály, a teda sa domnieva, že žiadne ani neboli vysielané. Zvláštne je, že často ide o ľudí najbližších, ktorí sú s ním v dennodennom kontakte. Pritom každý pokus o samovraždu má svoje príznaky, no mne osobne sa zdá, že strácame schopnosť „vidieť“. Niekedy mi to v našich vzťahoch pripadá, ako z piesne Karola Kryla: „Do cizích věcí nevměšujeme se - a ještě méně - vlastně - do těch vlastních.“

Ďalší problém, ktorý v tejto súvislosti vnímam, je problém v našej komunikácii. V dnešnej dobe mladý človek vie komunikovať s veľkým množstvom ľudí na celom svete, ale často má problém sa porozprávať so svojim rodičom tvárou v tvár tak, aby ho pochopil a rozumel mu. Často zabúdame na fakt, že bežný človek ako napr. ja, rečou, teda tým, čo vie napísať povie iba 7 % toho, čo chce komunikovať. Zvyšných 93% sa na nás rúti mimo písmeniek. Takže, keď chceš spozorovať príznaky samovraždy, musíš sa naučiť vnímať nie len to, čo dotyčný povie, ale aj napr. to, čo nepovie, kde sa pozerá, ako často ostáva sám, ako sa zmenil za posledný čas, teda to, akých je jeho zvyšných 93 % komunikácie. A to chce čas. Každý človek, ktorý sa dostane do nepriaznivej životnej situácie, čo môže nakoniec viesť k rozhodnutiu vziať si život, si vyžaduje čas a našu plnú pozornosť a schopnosť porozumieť tomu, čo počujeme a vidíme. To dosiahneme najmä tak, že sa nebudeme vzdávať možností komunikovať s ľuďmi tvárou v tvár, len preto, aby sme stihli viacerých, alebo nebodaj pre naše pohodlie. Plnohodnotná komunikácia chce cvik, lebo ako sa hovorí, čo sa nepoužíva zakrpatie.

Množstvo pokusov o samovraždu alebo aj dokonaných samovrážd sa deje v prítomnosti psychického ochorenia. Bytosť človeka je telo, duch a duša. Dnes sa ľudia často správajú tak, že majú len to telo, kresťania telo a ducha. Tak ako máme telesné zdravie, tak máme aj psychické. Ako máme telesnú imunitu, takisto máme aj imunitu psychickú. Jednu aj druhú, keď sústavne atakujeme, povolí. Ak povolí telesná ideme k doktorovi, ktorý nás opraví. Keď povolí psychická, je tu problém. Aj keď žijeme v múdrej spoločnosti, psychiatria a psychológia sú ešte stále zahalené rúškom tajomstva a opradené nánosom predsudkov, nálepiek a dezinformácií. Pritom tak ako pri telesnej forme, pokiaľ sa ochorenie podchytí včas, je jeho liečba jednoduchšia a má vysoké percento úspešnosti. Neliečené psychické ochorenie veľmi ľahko môže viesť k samovražde, preto je potrebné, aby sme neváhali pri podozrení vyhľadať odborníka alebo boli tí, ktorí toto riešenie navrhnú iným. Psychické ochorenie sa kresťanom nevyhýba, ale často kresťania majú väčšie zábrany vyhľadať pomoc, lebo si myslia ktovie čo. No ale, ľud Boží, ľud zvláštny...

Tak majme oči otvorené, aby sme videli problémy iných, strážme si svoju komunikáciu a naučme sa vytvárať vzťahy, ktoré majú zmysel a hĺbku. 

Miro Klč


Miroslav Klč (29), člen CB Michalovce, starší zboru, vedúci mládeže, ergoterapeut v psychiatrickej nemocnici, predseda Vihorlatského horolezeckého klubu, šťastne ženatý...

editorial

Nářek andělů
                                                       

Stojí holka pobledlá,
stojí pod hvězdnatým nebem.
Svou tvář sklání do svých dlaní
prosakávající slzami.

Anděl z nebe se k ní sklání,
anděl se třpytivými vlasama.
Svou touhu a naději do ní pomalu vkládá.

Zdvihne svůj obličej dívenka,
svůj pohled upře na anděla.
Co se stalo, ptá se anděl potichoučku.
Dívka mlčí, neodpovídá, jenom tiše vzlyká.
Co se stalo, ptá se znovu.
Dívka opět mlčí, jenom tlukot jejího srdce slyší.

Pomalu zdvihne anděl tvář děvčete,
tvář zbledlá, podobná stařeně.
Z jejich očí žal a smutek,
z  jejich úst řev a nářek tmou proniká.

Pak spatří anděl krev prosakávající jejím šatem.
Vezme dívku v náruč svou,
zpíval bych ti píseň líbeznou, tiše říká.
Dívka se plaše usměje,
jen jedinkrát a naposled.

Drží anděl dívku pevně v náručí,
cítí jak ostrá bolest celým jeho tělem prochází.
Už není anděl více andělem,
jenom člověk co po prvé svou velkou ztrátu prožívá.

Kráčí člověk zbídačený,
pomalu kráčí cestou prašnou,
vstříc novým snům a nadějím,
se srdcem na kusy rozervaným.

Poznal jsem lásku, sám pro sebe říká… 

Jana Lesňáková (Cabadajová)