Bol by otrokom svojho Pána a zároveň priateľom svojho Spasiteľa. Bol by si vedomý vlastnej porušiteĺnosti do ktorej sa narodil, ale aj svätosti, ktorá mu bola daná. Toto vedomie by ho vo svojej hĺbke činilo príťažlivým. Chcel by som zbor, ktorý by bol otvorený svetu. Žil by vo svete, no nebol by ním ovplyvnený. Hýbal by sa a fungoval by tu na zemi, no silu by čerpal z inej reality- reality neba. Bol by otvorený novým formám, ktoré sú pre človeka dnešnej doby prirodzené. Týmito formami by podával hlboké evanjelium staré tisícky rokov.
Tomuto zboru by nešlo o kostoly, veľkolepé svätyne, majestátne priestory. Išlo by mu o ľudí. O to, aby mu ľudia, ktorých chce zachrániť, rozumeli, aby cítili lásku z každého pohybu, ktorý urobí. Mal by jasný cieľ. Cieľ stanovený svojím Veliteľom, a za ním by išiel. Na ceste za Ním by sa nebál pošpiniť, ani cieľene prekračovať hranicu náboženstva či zvykov, lebo by to za to stálo. Zbor, ktorý by toto všetko mal (a možno aj omnoho viac), by ešte stále nebol dokonalým, kým by ho tvorili tak nedokonalí ľudia ako ja a ty. Musíme si priznať, že od ideálu máme poriadne ďaleko.
Ideálny-dokonalý zbor zažijeme až v nebi. Keď sa Cirkev dočká svojho Ženícha, až tam to bude to pravé orechové... no čo dovtedy? Musíme čakať. No nie hocijako. Musíme čakať aktívne - v túžbe po dokonalosti. Ja, spolu s mojimi blízkymi v Cirkvi čakám už asi sedem rokov. Za týchto sedem rokov som zažil niektoré chvíle, o ktorých verím, že boli nebeské. Verím, že boli predzvesťou toho, čo raz budeme zažívať v „dokonalom nebeskom zbore“. Zažil som nekonečnú milosť pri vyznávaní ťažkých, ponižujúcich hriechov v plači v mojom spoločenstve. Zažil som spontánnu oslavu Boha za vyslobodenie z dlhodobých závislostí s kamarátmi. Videl som zázračne zmenený život môjho priateľa a radosť z toho, keď Boh nadprirodzene zasiahol do fyzického trápenia človeka a odobral mu ho. Snažme sa budovať dokonalú cirkev, lebo len cirkev, ktorá sa snaží byť dokonalá, sa Ježiša skutočne dočká.
Tomáš Boroš
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára