Blížili sa Vianoce. Nebojte sa, nejde o ďalší
sentimentálny vianočný príbeh. Len o zopár myšlienok a faktov, ktoré
sa naozaj stali... Stála so na zastávke a čakala na autobus. Vedľa mňa sa
rozprávali dve tety s Tesco taškami v rukách. Boli zachmúrené
a očividne sa ponáhľali zohnať posledné v posledný voľný deň pred
sviatkami: „Ta ja som še rozhodla, že šickim pokupim papuče a budze.
A staremu še ponožky zejdu ešči...“
„Ta ja mušim ešči daco tim Marieninim pokupic. Dajake
svetre, hračkoch maju dojsc...“ súhlasne odpovedala druhá prítomná dáma.
Očividne boli nadšené, zasiahnuté duchom Vianoc, pripravené prekvapiť svojich
blízkych, pripraviť všetkým krásne chvíle... Koľko je takých ľudí! Neviem, či
sa to v určitom veku láme alebo je taká doba, naozaj neviem. Ale keby
človek naozaj veľmi chcel, nebolo by treba až tak veľa a všetko by mohlo
byť inak...
Minulé Vianoce som dostala od Dušana stopercentný
pomarančový džús, pretože vie, že ho mám rada a viac peňazí nemal, Andy mi
daroval tieto Vianoce osviežovač vzduchu v tvare stromčeka s úryvkom
mojej obľúbenej básne, ja som ockovi dala list, v ktorom som mu povedala,
čo pre mňa znamená... Materiálna hodnota týchto darčekov sa možno rovná jednému
páru ponožiek z čínskeho obchodu. Ich skutočná hodnota? Nevyčísliteľná!
Tu totiž ide o viac. O to, že si tí ľudia
spomenuli a s láskou vo svojom rozpočte pre mňa vyhradili trinásť
korún. Kde sa v takom prípade hrabú hifi-systémy, rolls-roycy, prepychové
kožuchy... Skutočná láske je ukrytá v prekrásne zabalenej škatuľke, kde
nájdete v poradí už dvadsiatu sviečku alebo v malom balíčku,
z ktorého rozbalíte kalendárik na rok 2004, v cibuľkách tulipánov,
osviežovači vzduchu, pomáde, v plieškoch ohnutých do tvaru náušníc, z
ktorých dostanete dva rovnaké páry, lebo na nich bola zľava, v maličkom
sáčku soli do kúpeľa proti melanchólii,
v obrázku prinesenom z hodiny výtvarnej výchovy,
v upletenom náramku ukrytom v zápalkovej škatuľke...
Som vďačná za takéto darčeky. Za tých úprimných, čistých
ľudí, ktorí by mi zniesli modré z neba, keby mohli a pre ktorých by
som ja zomrela, keby bolo treba. Môže to znieť ako klišé, pravda je niekde tam.
Avšak načo hovoriť o nereálnych veciach a o modrom
z neba, keď cítim okolo seba príjemnú vôňu osviežovača vzduchu
v tvare stromčeka a popíjam stopercentný pomarančový džús.
Maruška Kožlejová
Ako
chytať v žite
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára