Prázdno

Každé ráno skoro vstávam,
nechce sa mi z postele.
Čelím zase novým tváram,
neviem, kto ma povedie

Teplú perinku musím opustiť,
macíka môjho nechať samého,
namiesto toho k deťom zablúdiť,
roboty veľa, nieto dňa prázdneho.

No prázdny je môj každý deň,
nemám sa s kým smiať.
Kamarátov späť mať je môj sen,
čo iné si môžem priať?

Prázdna duša po smiechu žízni,
smiechu, čo ma vždy sprevádzal,
teraz sa len v hĺbke trýzni,
aby môj ston znova krvácal.

Takto prejde celý deň,
bez smiechu a aj bez slova,
nerozumiem tomu len,
k čomu ma Boh volá.

Prídem na to ešte snáď,
po čase mi bude všetko jasnejšie,
nie je to po prvýkrát,
verím, že odídu dni prázdnejšie.


Ale teraz sú tu ešte vždy,
niet pomoci, chce to čas.
A tak ľahnem zase si,
s hlavou plnou prázdnych fráz.

Neskoro znovu zaspávam
s myšlienkou na prázdnotu,
ďalšieho dňa sa obávam,
nemám žiadnu istotu.

Aj keď viem, že Ježiš je so mnou,
niečo nie je v poriadku,
spím s dušičkou takou drobnou,
píšem city do riadku.

Ráno sa zase zobúdzam s pocitom rovnakým,
nechcem vstať, ale ďalej stále spať!
Ale musím, so srdiečkom mojím boľavým,
mojou výhrou je však znovu bojovať!

Beáta Beňová