blogERVIN - požehnanie pre teba

Ef 1, 3:  „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach.“

To poznáš. On má viac, má lepší plat. Môže si dovoliť novšie auto, ja mám len tragač. On má byt. Ja bývam s rodičmi. On je tak silný a tak dobre vyzerá. Ja sa začínam podobať na súdok či hrušku. On zvláda tak veľa, ja som rád, že aspoň niečo. On má také dievča, fú... A ja? Žiadne. Prečo nemám to, o čom si myslím, že mám právo mať? Prečo ma Boh nemôže lepšie, ehm, požehnať?

Takto vyzerá závisť, aj tá kresťanská. Povedzme si pravdu. Až tak úžasní nie sme. Aj kresťania, aj tí, ktorí žijú s Ježišom, závidia. Ok, sme hriešni a niekedy závidíme. Pros Boha o odpustenie a choď ďalej. Oveľa horšie však je, že táto závisť deformuje náš pohľad na samotného Boha a na to, čo Ježiš, Boží Syn pre nás urobil. Vplyvom závisti máme pocit, že ak nie sme fyzicky „požehnaní“ prosperitou v každej oblasti, tak sme nie dostatoční veriaci. Následkom sú dve silné klamstvá, ktoré naše kresťanstvo krivia, zotročujú a berú radosť, vieru a silu zo života s Ježišom. Prvé klamstvo: Na to, aby som žil dobrý a požehnaný život, musím viac robiť. Musím mať lepšiu vieru, musím viac makať. Musím byť so správne duchovne nabitými ľuďmi. Druhé klamstvo: Aj keď som prijal Ježiša za svojho Pána, nedal mi ešte všetko. Ešte potrebujem ďalšie požehnania, viac vecí. Viac napumpovať.

Apoštol Pavol zameriava náš život na dostatočného Záchrancu, Ježiša. Zároveň nám vykresľuje to, čím nás Boh v Ježišovi požehnal. Text Efezským 1, 3-14 je jedna Pavlova veta. Božie požehnania sú bohaté, trvalé, fascinujúce a dostatočné. Sú začiatkom, jadrom a konečným zmyslom môjho a tvojho života. Ježiš nás cez svoju smrť nesmierne požehnal. Skús nájsť v tomto texte 12 Božích požehnaní pre seba. Vo viere v Ježiša Krista si požehnaný všetkým duchovným požehnaním. Boh je bohatý. Či nám vo svojom Synovi nedaroval všetko?

E.

zdroj: ranajkysjezisom.blogspot.com 

filmové tipy

Vzoprieť sa obrom
(Facing the Giants)
USA, 2006, 107 min

Príbeh rozpráva o živote neúspešného trénera stredoškolského tímu amerického futbalu. Počas šiestich rokoch trénovania tímu Orlov nemal žiadne dobré výsledky, ani víťazstvá. Teraz musí čeliť zdanlivo neprekonateľným pracovným a osobným problémom. V takýchto chvíľach sa veľmi ľahko rozmýšľa o odchode a ukončení trénerskej kariéry. Ale po jednom nečakanom stretnutí tréner Grant objavuje vieru, ktorá mu dá silu vytrvať. Dá sa povedať, že celý film je o postoji srdca človeka k Bohu - čo je hlbšie rozobraté na neúspechu a úspechu trénera. Film je v porovnaní so skutočnými životnými situáciamveľmi dobre a reálne spracovaný. Na diskusiu k filmu sa dá rozoberať otázka „Čo je s Bohom nemožné?“. 

Zrodenie šampióna
(The Blind Side)
USA, 2009, 128 min

Film je inšpirovaný skutočným osudom nevzdelaného černošského chlapca Michaela Ohera. Vďaka vzdelávaciemu programu sa dostane na prestížnu kresťanskú školu. Jeho výsledky sú však skôr podpriemerné. Dostáva sa mu však podpory od viacerých učiteľov, dokonca začne hrávať americký futbal za školský tím. Dostane možnosť bývať v jednej rodine, kde ho prijmú za vlastného, dokonca mu zabezpečia doučovateľku, aby mohol školu zvládnuť. Po čase prídu aj úspechy v športovej oblasti. Zrodenie šampióna je silný príbeh o rodine a obetovaní sa pre druhých, ale aj o daroch, ktoré sme každý z nás dostali od Boha, aby sme nimi slúžili iným. Kľúčovú úlohu v role Michaelovej adoptívnej matky si zahrala Sandra Bullock, ktorá za ňu dostala Oscara.

Pokojný bojovník
(Peaceful Warrior)
USA/Nemecko, 2006, 120 min

Film je adaptáciou autobiografickej knihy Dana Millmana. Ako talentovaný športovec sníva o olympiáde a má všetko – poháre, dievčatá, rýchle motorky, divoké párty. Po ťažkom úraze sa však všetko zmení. Vďaka stretnutiu so zvláštnym cudzincom Dan pochopí, že sa musí ešte veľa učiť, mnohé prekonať a veľa vecí sa vzdať, než sa stane pokojným bojovníkom a spozná svoju cestu. V tomto filme nejde o klasický boj medzi zlými a dobrými, skôr o to ako sa postaviť konfliktom v našom vnútri.

Ohnivé vozy

(Chariots of Fire) 

Veľká Británia, 1981, 123 min

Film sa odohráva v roku 1924 na olympiáde v Paríži a bol natočený podľa skutočných udalostí. Eric Liddel je zbožný kresťan, ktorý verí, že jeho atletický talent je darom od Boha. Verí tiež, že pokiaľ vyhrá, je to spôsob ako oslavovať Boha skrze šport. Jeho protivníkom na trati je Harold Abrahams , ktorý je anglický Žid. Sníva o sláve a o tom, že svojim antisemitským spolužiakom dokáže, že Židia nie sú žiadna podradná rasa. Pohnútky oboch sú veľmi vznešené a boj o česť je nepochybný. Obaja prinesú osobnú obeť, aby dosiahli svoj cieľ.

rozhovor - Martina Stašová

Martina Stašová je aktívna kresťanka, ktorá sa v službe venuje deťom a tínedžerom v Sabinove. Zároveň je aj aktívna hokejistka, ktorá hráva za ženský hokejový tím Šarišanka Prešov. Položili sme jej niekoľko otázok.

Maťa, ako si sa dostala k hokeju?

Vyrastala som v športovej rodine. Moji bratia hrávali hokej aj futbal, môj oco futbal hrával aj trénoval a ja som sa na základnej škole dala na stolný tenis. Neskôr som prešla na basketbal, ale po čase ma to prestalo baviť. Keď som bola na strednej škole, oslovila ma moja učiteľka telesnej výchovy, ktorá bola brankárka v ženskom hokejovom tíme, či by som nechcela hrávať hokej. Naučila som sa korčuľovať a nielenže som ho vyskúšala, ale som aj pri ňom zostala.

Ako si sa dostala k Bohu?

Bola som taká búrlivá puberťáčka, ale zvykla som sa modlievať každý deň. Chodila som na konfirmáciu a tešila som sa na čas, keď bude po tom. Mládežníci nás pozývali na ich stretnutia a ja som bola rozhodnutá mať s tým všetkým pokoj a nikam neisť. Dostala som však pozvánku na letný mládežnícky výlet, na ktorej bolo napísané: „Nebuď labuť a dotrep sa“. Chcela som stretnúť ľudí, ktorí si dovolia o mne toto napísať a nakoniec som na ten výlet šla. Na výlete som sa veľa dozvedela o Bohu a rozmýšľala aj o svojom živote. Posledný deň som sa rozhodla odovzdať svoj život Bohu a povedať mu svoje áno, na znak toho, že Mu chcem patriť. A čím dlhšie s Bohom žijem, tým viac súhlasím s Pavlom, ktorý povedal: „Ale to všetko, na čom som si kedysi zakladal, stratilo pre mňa akúkoľvek cenu, keď som poznal Krista. V porovnaní s ním je mi všetko ostatné ničím a patriť jemu, získať ho a dôverovať mu je mi nadovšetko.“ (Flp 3, 7-8)

V čom vidíš zmysel svojho športovania?

Myslím si, že Pán Boh mi dal šport do vienka, ide mi to tak prirodzene. Zo začiatku som nevedela, ako môžem priniesť Boha do klubu, v ktorom športujem, ale myslím, že modlitby zabrali a Boh mi sám pripravuje pôdu. Napríklad, náš tréner zaviedol pokuty za každú nadávku, čo dosť odbremenilo moje uši :) Obklopil ma tam perfektnou partiou ľudí, s ktorými si budujem vzťahy a môžem tak ovplyvňovať ich životy. A v tom ja vidím zmysel...

Aké je tvoje motto, podľa ktorého sa snažíš žiť?

Nežiť pre seba, ale pre Božie kráľovstvo. Ježiš povedal: Neprišiel som na svet, aby mi slúžili, ale aby ja som slúžil. V Evanjeliu podľa Jána 15, 16 sa píše: „Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo...“ Podľa toho sa svoj život snažím žiť.

Pred niekoľkými rokmi si sa zúčastnila na Majstrovstvách sveta v hokejbale, kde slovenský tím skončil na striebornej pozícii. Aké to pre teba bolo, čo si sa naučila?

Bol to pre mňa veľký Boží dar, zažiť atmosféru takéhoto podujatia na vlastnej koži. Vždy som tajne závidela našim hokejistom, keď si vychutnávali slovenskú hymnu po vyhratom zápase a teraz sa aj mne tento sen stal skutočnosťou! Aj baby boli super, takže sme si tam užili kopec srandy. Naučila som sa byť vďačná a vážiť si každý takýto Bohom darovaný okamih. 

Za rozhovor ďakuje Tomáš Bachmayer.

profesionálny šport

Každý rok Reginald L. Wright Junior, narodený v Trentone, New Jersey, USA,  cestuje do zámoria, aby sa zúčastnil profesionálnych basketbalových turnajov a súťažil proti profesionálnym tímom a užil si basketbal, ktorý miluje. Avšak Wright oceňuje obrovskú šancu, ktorá na týchto turnajoch vzniká, a to možnosť hovoriť svoje svedectvo a chváliť nášho Pána. Využívaním univerzálne populárnej hry ako je basketbal a jeho prostredie, Wright zdieľa príbeh Ježiša Krista a to, čo jeho smrť, pohreb a zmŕtvychvstanie prinieslo všetkým, ktorí v neho veria. Ako záchranca Ježiš trpel trestom za hriechy, ktorými sa ľudia previnili voči Božím právam a opravil vzťah medzi Bohom a človekom, aby nás očistil v Božích očiach a zabezpečil večnú slávu.

Avšak, aj keď basketbal bol neoddeliteľnou súčasťou jeho života odkedy bol batoľaťom, Wright vždy nevidel spirituálne možnosti, ktoré mu šport prináša. Wright obetoval väčšinu svojho voľného času od dvoch rokov až do ukončenia strednej školy na rozvoj svojich basketbalových schopností s konečným cieľom profesionálnej basketbalovej kariéry. Študoval hru profesionálov ako Michael Jordan, Allen Iverson a Kobe Bryant a strávil veľa času po výučbe na lokálnych ihriskách a táboroch, zlepšovaním svojich schopností a napodobňovaním pohybov, ktoré videl v televízii.

Ako tínedžer hral v Sonny High League in Philadelphia, zúčastňoval sa AAU úrovne a reprezentoval katolícku strednú školu McCorristin. Počas tohto obdobia sa zlepšil, objavoval v sebe vnútornú energiu a všetku ju venoval len basketbalu – jedol, spal a sníval o tom, že sa stane profesionálnym hráčom. Nadviazal na svoju úspešnú stredoškolskú kariéru aj na univerzite. Aj napriek tomu, že mal množstvo ponúk, aby súťažil na Univerzitnej úrovni Divízia 1 rozhodol sa ostať vo svojom domove a hrať pre Divíziu 3 na New Jersey Univerzity, škole, ktorá mu ponúkla okamžitú šancu hrať a mala povesť najlepšej v New Jersey. Na tejto škole dosiahol veľké úspechy, skončil medzi najlepšími a spolu so svojím tímom sa dostal do finále NCAA turnaja.

Počas druhého roka na Univerzite sa priateľ opýtal Wrighta: „Si kresťanom?“ a povzbudzoval ho, aby čítal a študoval Bibliu spolu s ním. Wright súhlasil: „Začal som študovať knihu Prísloví a Evanjelium Jána. Ako som študoval bol som uchvátený frajerom, ktorého Biblia volala Elohim. Bol som povzbudený tým, ako Boh poslal svojho syna, Ježiša Krista, do sveta na smrť za naše hriechy. Ježiš sa stal človekom, žil dokonalý život a trpel strašnou smrťou na kríži, aby sme mohli byť vyhlásení za spravodlivých pred Bohom. Táto zmena môjho srdca bola dokonaná prostredníctvom a dielom Ducha Svätého. Hoci som nebol  v začiatočných fázach môjho rastúceho vzťahu s Kristom, ešte stále som sa musel učiť, čo to znamená byť pokračovateľ Pána Ježiša Krista. Nebolo to ľahké akýmikoľvek prostriedkami.“

Po svojom absolvovaní univerzity s pomocou dvoch blízkych priateľov a duchovných učiteľov, Charlie Warda a Monty Williamsa, Wright pracoval s Philadelphia 76 s New York Knicks. Toto bol začiatok jeho profesionálnej basketbalovej kariéry. Neskôr podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt s Pardubicami a využil túto šancu na dosiahnutie dvojakého účelu. Ako kresťan využil naplno platformu basketbalu poskytovanú Bohom a okamžite hľadal miestne cirkvi, kde bol ovplyvňovaný komunitou veriacich ľudí a navštevoval anglicky hovoriace školy, kde zdieľal evanjelium a svoje osobné svedectvo. Po jednej sezóne v Čechách Wright naďalej hral basketbal a ponoril sa do miestnych cirkví a spoločenstiev na Slovensku, v Anglicku, Francúzsku, Nemecku a najnovšie na turnaji v strednej Ázii.

Uprostred úspešnej basketbalovej kariéry sa Wright stretol s kresťanským hip-hopovým umelcom Williamom Branchom (The Ambassador) a bol hlboko ovplyvnený seminárom Absolventský zápal a nadšenie pre Ježiša Krista. Tento vplyv v ňom vyvolal túžbu vedieť o Bohu viac. Ako táto túžba po Ježišovi presiahla jeho túžbu po profesionálnej kariére, Wright odišiel z profesionálneho basketbalu a pokračoval v magisterskom štúdiu Biblie na Philadephia Biblical University.

Zatiaľ, čo jeho štúdium má stále prednosť pred basketbalom, Wright naďalej používa basketbal, aby zdieľal dobrú zvesť o Ježišovi Kristovi. Každoročne cestuje, aby sa zúčastnil profesionálnych turnajov a svojím svedectvom hovoril o evanjeliu. Hovorí, že prostredníctvom spojenia s Crossover International and Athletes In Action „mi basketbal poskytol túto príležitosť a modlím sa, aby som mohol použiť tento dar, aby som ostatným ukázal slávu Božiu cez tvár Ježiša Krista,“ hovorí Wright. „Môj cieľ je naďalej cestovať so AIA a používať platformu basketbal ako nástroj na dosiahnutie tohto účelu.“

editorial

máš aj Ty dar športu?!

Predstav si, že do tvojho zboru či spoločenstva príde človek, ktorý práve uveril v Pána Ježiša a vieš o ňom, že je dobrý hudobník. Iste ti hneď napadne, že by bolo skvelé zapojiť ho do chválospevnej skupiny či inej služby v oblasti hudby.

Ak príde človek – novoobrátený kresťan – so silným sociálnym cítením, tak sa ho zasa budeme snažiť nasmerovať k tomu, aby svoje obdarovania využil v nejakej oblasti diakonie.

Čo však vtedy, ak do tvojho zboru príde človek, o ktorom sa dozvieš, že rád a celkom dobre hrá volejbal?! Asi nie mnohým kresťanom napadne myšlienka, že by to mohol byť začiatok ich zborovej „volejbalovej služby“! Prečo je to tak, že ľudia s „darom športu“ nie sú veľmi povzbudzovaní k tomu, aby svoj dar od Boha nezakopali a neskryli, ale rozmnožovali? (Mt 25, 14-30)

 

Prečo aj vtedy, keď už ľudia s „darom športu“ v našich spoločenstvách sú, premárnia svoje obdarovania tým, že vytvoria privátny a uzavretý klub kamarátov zo svojho spoločenstva, ktorí hrávajú raz za týždeň v telocvični, pričom im ani nenapadne (resp. tú myšlienku radšej rýchlo odoženú), že by do tejto telocvične mohli cielene pozývať svojich neveriacich kamarátov, budovať vzťahy a možno vytvárať evanjelizačné príležitosti?! 

V Athletes in Action chceme povzbudzovať tých z vás, ktorí máte radi Boha, ľudí a šport, aby ste tieto tri lásky spojili dohromady. Chceme motivovať aj kazateľov a vodcov, aby videli ten obrovský potenciál, ktorý má šport pre Božie kráľovstvo. 

Ľudia sú veční, preto urobme spolu všetko pre to, aby večnosť strávili na tom správnom mieste v prítomnosti dobrého a všemohúceho Boha.      

Milan Mitana

blogERVIN - Ježiš na facebooku II.

Ján 2, 24-25: „Ale sám Ježiš sa im nezveril, lebo poznal všetkých a nepotreboval, aby niekto hovoril o človekovi, pretože sám od seba vedel, čo bolo v človeku.“

FB je perfektný nástroj na to, aby sme sa hrali na niekoho iného. Kde sa ukazujeme, akí sme, či skôr, akí chceme byť. Na FB dávame o sebe všeličo vedieť, na druhej strane sledujeme, čo nám odhaľujú o sebe iní. 

Najprv k prvému. Často tam odhaľujeme to, čo by sme priamo ľuďom nepovedali, alebo neukázali. Tu sme odvážni nekontrolovane sa nechať obdivovať, alebo odhaľovať, či hrať sa na niekoho. Je to dobré? Nie je zlé, niečo o sebe ukázať. Môže však vzniknúť ilúzia až závislosť na tom, že spoločensky žijeme, že o nás vedia, že sa s niekým zoznamujeme a podobne. Treba tam byť, aby a lebo s niekým rozvíjam vzťah, však? Hodiny a hodiny a hodiny. 

Druhá závislosť môže vzniknúť sledovaním druhých. Znova, nie je zlé si niečo o druhých prečítať a pobaviť sa nad ich vtipmi, porozmýšľať o ich náladách. Dokonca, statusy a steny druhých nás môžu inšpirovať k modlitbám za nich. Rýchlo sa však môže stať, že s týmito ľudmi, desiatkami a stovkami z nich, máme sledovací vzťah. Sledujeme, ako sa cítia, kde boli, aký majú účes, čo ich naštvalo a podobne. Tragisranda je, že máme pocit, že sa poznáme, ale nevieme, ako sa smeje a či sa naozaj tak smeje, ako na FB. Čo ak je vlastne nešťastným, alebo nemá nikoho vo svojom živote s kým by sa reálne porozprával? Okrem toho môžeme mať aj pocit, že spolu trávime čas, že sa spoznávame. No, ale čo spoznávame? Jeho, alebo to, čo len chce, aby ste vedeli?

Ježiš sa nedal spoznať do detailov všetkým. Nechal sa ale spoznávať na základe svojej reálnej (nie virtuálnej) reči a na základe Božích skutkov, zázrakov, ktoré robil. Nevyzliekal pred ľuďmi všetky svoje emócie, alebo potešenia. Neskrýval to, ale nebolo potrebné všetko do písmena vysvetliť. Na druhej strane, aj keď vedel, čo je v ľuďoch, nepotreboval ich šmírovať. Vypytovať sa na minulosť, na hriechy rodičov. Nepotreboval sa hrať na psychológa, pretože mu išlo o duchovnú podstatu a zodpovednosť jednotlivca. 

Pritom prišiel, aby sme poznali Boha a aby sme sa dali poznať my Jemu. S jedným rozdielom. Nie je to o virtuálnej realite, ale o spoločnom živote. Viac poznáme Ježiša, ľudí a seba, ak s nimi reálne sme...

E.

zdroj: ranajkysjezisom.blogspot.com

anketa

Asi všetci facebook využívame nejakým spôsobom, a preto sa nám zdalo zaujímavé zistiť, či vnímame aj nejaké riziká, ktoré s ním súvisia a ak áno, aké. Preto sme sa rozhodli zistiť to pomocou ankety.

Najčastejším vnímaným rizikom bola strata času, ktorý by sa dal využiť aj užitočnejšie. Objavilo sa veľa názorov, ktoré hovorili o tom, že čas strávený nad FB len premeditujeme, sedíme a čakáme, čo nové sa udeje, namiesto toho, aby sme išli von a žili reálnym životom so skutočnými priateľmi. „Facebook nás robí lenivých! Ľudia sú radšej ochotní byť na facebooku celý deň, ako napríklad ísť športovať, ísť na prechádzku, vzdelávať sa atď.“ Dokonca jeden z vás vníma stratu času ako jediné riziko, ktoré sa mu spája s facebookom.

Riziko facebooku je podľa vás aj okno do súkromia: „Uverejňujeme svoje fotky, myšlienky a zviditeľňujeme ich ľuďom, ktorým by sme ich za normálnych okolností nepovedali.“ Naozaj, veľké množstvo odpovedí sa týkalo najmä súkromia, zverejňovania svojich osobných údajov a informácii, ktoré môžu byť zneužité.

Z tohto potom podľa vás vyplýval problém, aké informácie vlastne zverejňujeme. Tzv. riziko zverejnenia všetkého. „FB často skĺzava do bulvárneho charakteru“ a „súkromie predsa má nejaké hranice a nie sme všetci zvedaví na dĺžku nechtov, lak na vlasy, ťuťu muťu s ich blízkymi 6x denne a podrobné zloženie každého obeda a ich súkromného emailu“. Jeden z vás dokonca reagoval citátom D. Bonhoeffera z roku 1944: „Často sa hanbím, keď vidím, ako sa ľudia vo svojej potrebe zdieľať sa ponižujú a ako neustále hovoria o svojich veciach s ľuďmi, ktorí za to vôbec nestoja a ktorí tiež sotva počúvajú. A zvláštne pri tom je, že nemajú potrebu povedať pravdu, ale chcú proste len hovoriť o sebe, či už pravdivo, alebo lživo, s dodatkom, že ľudia sa odvtedy nezmenili.

Výčitkou smerom k facebooku a medziľudskej komunikácii, ktorá tam prebieha, bolo časté vnímanie neosobnosti komunikácie na ňom, nemožnosti vidieť emócie a riziká, že komunikácia skĺzne k tomu, že sa „nepočúvame, len sa snažíme čo najvtipnejšie a najcoolovejšie reagovať“. Tiež sa podľa vás môže stať priestorom pre skrytú a nepríjemnú cyber-šikanu, ľudia sa dokážu navzájom zhadzovať, zosmiešňovať a potápať a veci, ktorými sa prezentujeme, môžu často použiť proti nám a tým pádom je tu ďalšie spomenuté riziko, že prostredníctvom FB môžeme zničiť osobné vzťahy, stratiť úprimnosť a tiež aj identitu, pretože „na FB je človek iný ako v realite“. Našlo sa aj vnímanie facebooku ako len nástroja pre „umelé a povrchné priateľstvá, klebety a odtrhnutie od reálneho života.“

Objavili sa aj názory, ktoré súviseli s tým, že nie je problém vo facebooku, ale v medziľudských vzťahoch, ktoré si ľudia s jeho pomocou ventilujú a tiež v tom, že si neuvedomujú citlivosť údajov, ktoré zverejnia a tiež ich slabé zabezpečenie.

Treba však povedať, že sa našiel aj jeden z vás, ktorý nevníma nijaké riziko súvi-siace s facebookom a že ide v podstate o najnevinnejšiu stránku, aká na internete existuje.

Všetkým, čo sa zapojili ďakujeme za ich čas a názory.

spracovala Eva Kianičková