Mladí a bezmocní?

Predpokladám, že tvorcovia témy pod pojmom „aktivizácia“ majú na mysli predovšetkým činnosť dobrovoľnú, teda nevyplývajúcu z nutnosti fyzického prežitia a zároveň prospešnú pre aspoň jedného ďalšieho človeka. Ak je to takto, potom budem tvrdiť, že aktivizovať sa majú všetky vekové generácie (s pochopiteľnou výnimkou príliš malých a príliš fyzicky, psychicky a mentálne slabých).

   

Otázka teda nestojí „či“, ale „ako“ a „kde“ sa majú mladí ľudia aktivizovať. Myslím si, že pre tieto dve otázky existujú zásady, ktoré som si ja osobne sformuloval nasledovne:

1. Prijať samého seba (byť si vedomý svojich schopností, ale aj obmedzení) a použiť svoje talenty čo najosožnejšie.

2. Nebáť sa snívať veľké sny, ale k ich realizácii postupovať malými krokmi. Prijať skutočnosť, že aj „malá“ služba má veľký význam.

3. Nepodliehať omylu, že aktivizácia môže prebiehať iba v organizovaných štruktúrach a mimo pracovného prostredia.

4. Nerobiť aktivity len preto, že „sa to má“ – pod tlakom štruktúry a okolia.

5. Pociťovať utrpenie pri uskutočňovaní aktivít neznamená, že som dobrý kresťan.

Pri prvej zásade je dôležité podotknúť, že podstatnú rolu v procese hľadania sa a taktiež už počas samotnej aktivizácie by mal zohrávať nejaký starší, skúsenejší človek – mentor. Mentor je človek, ktorý môže mladej nezorientovanej a rozorvanej duši dodať správny smer, pokoj a hlavne mi môže pomôcť odhaliť moje silné a slabé stránky. V útlejšom veku bol mojím prirodzeným mentorom otec, aj keď to bolo možno z oboch strán málo uvedomelé. Neskôr sa mojimi mentormi stali ľudia, ktorí to konali vedome, čím mi pomohli lepšie odhaliť seba samého, ale hlavne ma povzbudzovali na ceste hľadania životného poslania. Je nesmierne dôležité, aby „aktivista“ objavil v sebe dostatok sebareflexie a konal to, na čo naozaj má osobnostné predpoklady. Inak hrozí, že sa dostane do kŕču a stáva sa neznesiteľným bremenom pre seba samého i okolie. 

Keď som sa v roku 2007 vrátil zo študijného pobytu v USA späť do Bratislavy, bol som preniknutý americkým étosom veľkých snov. Aj som mal chvíľu pocit, že som súčasťou jedného, keď som 2 roky spolupracoval na príprave časopisu a diskusií pre úzke intelektuálne kruhy na Slovensku. Po čase sa však moja práca stala rutinnou a ja som stále sníval veľký sen – založiť inštitút pre výskum vzťahov medzi náboženstvom (cirkvami) a kultúrou. Nevedel som však vôbec ako. Niekedy v tom čase ma oslovil dnešný kazateľ v bratislavskom zbore CB Josef Sýkora, či by som sa nepridal k tímu, ktorý tvorí tzv. mládežnícke stretnutia s tým, že by som mal hľadať spôsoby, ako otvoriť mládeže pre ľudí zvonku. Moje nastavenie na „veľký“ projekt zrazu uzemnila „provinčná“ ponuka: „Poď robiť niečo spojené s lokálnym zborom Cirkvi bratskej vo vzťahu k okolitej spoločnosti.“ Ja som toto pozvanie prijal a výsledkom je, že už štvrtý rok s tímom podobne naladených ľudí organizujeme v spriatelenej čajovni na mesačnej báze diskusné večery NABOSO na rôzne témy so zaujímavými osobnosťami. Cieľom je, aby sme vytvorili mestskú platformu, kde sa mladí ľudia môžu zastaviť, aby trochu hlbšie rozmýšľali nad svojím životom a spoločnosťou. Nevyhýbame sa duchovným témam, ale snažíme sa o to, aby sa používal jazyk prístupný čo najširšej verejnosti. Táto skúsenosť ma naučila, že k uskutočňovaniu veľkých snov sa kráča väčšinou menšími krokmi. Nikdy preto nemôžeme podceňovať aktivitu, ktorú práve konáme, ak slúžime druhým ľuďom a rastie náš vnútorný človek. V tomto zmysle som presvedčený, že rovnako dôležitá aktivita ako schopnosť viesť rozhovor s hosťom je aj zapájanie ozvučovacej techniky, príprava občerstvenia, prípadne vítanie hostí. Tímová spolupráca nesmierne obohatila (a stále obohacuje) každého z nás.

V istom období svojho života som si myslel, že aktivizovanie má zmysel iba v organizovaných štruktúrach – predovšetkým cirkvách a občianskych združeniach. Bol to hlboký omyl. Štrukturované platformy sú možno lepším nástrojom na dosahovanie systémovej sociálnej zmeny, ale obrovský dopad môže mať aktivita na úplne neformálnej mikroúrovni - pri rozvíjaní vzťahov v prirodzených prostrediach škôl a zamestnaní.

Najmä v cirkvách existuje nebezpečenstvo, že sa aktivizujeme a slúžime preto, lebo sa to tak má. Ak však berieme vážne, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14, 23), potom sa musíme viacej spytovať samých seba, či skutočne veríme projektom, na ktorých sa v cirkvách podieľame. Koľko z toho je zvnútornená túžba slúžiť, a koľko zotrvačnosť alebo tlak okolia. Občas sme náchylní podliehať aj podľa mňa falošnej predstave o role utrpenia v kresťanstve. Keď si idem pretrpieť pobyt medzi Rómami, tak to neznamená, že sa správam ako Kristus. Pri aktivizovaní a službe musíme byť naopak ako jabloň plná zrelých jabĺk – tešiť sa z toho, kedy si z nás hladní konečne niečo utrhnú.

Igor André

Ako žiť tam, kde nie som doma?

Pavol v liste Filipanom hovorí, že „naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista“ (Flp 3:20). To však v zápätí znamená, že miesto, v ktorom sa v súčasnej dobe nachádzame, nie je naším domovom, ale niečím iným. Nie sme zo sveta, ale sme vo svete (Jn 17:15-16). Dôležitá otázka pre každého kresťana je: Ako sa mám správať vo svete, ktorý nie je mojim domovom?

Podobnú otázku si kládli aj Izraeliti, ktorí boli zajatí a odvlečení do vyhnanstva v Babylone. Niektorí si mysleli, že ich úlohou je čo najviac sa vzdialiť a oddeliť od pohanskej kultúry a nemať s ňou nič dočinenia. Boh však takéto reči nazval lživým proroctvom a vraví, že to nie sú jeho slová (Jer 29:9). Boh hovorí o pravom opaku:

„Toto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som poslal do zajatia z Jeruzalema do Babylonu: Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich plody. Berte si ženy a ploďte synov a dcéry, žeňte svojich synov a vydávajte svoje dcéry, aby plodili synov a dcéry, aby sa tam rozmnožili a neumenšovali sa. Usilujte sa o blaho mesta, kam som vás poslal do zajatia, modlite sa zaň k Hospodinovi, pretože od jeho blaha závisí aj vaše blaho“ (Jer 29:4-7).

V týchto veršoch nachádzame pomoc v našej otázke toho, aká je úloha kresťana v spoločnosti. Pán Ježiš nás neponechal na tomto svete preto, aby sme sa od neho vzďaľovali, aby sme boli v ňom! Úlohou Božieho ľudu je prinášať Božiu pravdu a milosť do každého prostredia, v ktorom chýba. A toto je nemožné dosiahnuť, pokiaľ sa Boží ľud z pohanského prostredia vzďaľuje.

Boh hovorí Izraelcom v Babylone (a svojim Duchom i kresťanom na Slovensku), ktorí sú v „cudzej krajine,“ ktorí „nie sú doma,“ aby stavali domy a aby sa o ne dobre starali, aby si zakladali rodiny a aby sa usilovali o blaho tejto pohanskej krajiny. Boh ich tam poslal z nejakého dôvodu. Pre Izrael to bol predovšetkým trest za neveru voči Bohu. Pre Cirkev to je predovšetkým misia.

Jednou z úloh kresťanov je pretvárať tento svet – šíriť Božie kráľovstvo a Kristovo panstvo po celej zemi. Pre väčšinu Slovákov je táto úloha sústredená hlavne na Slovensko. Boh chce požehnať Slovensko, ale chce si na to použiť svoj svätý ľud – kresťanov! Skrze nich chce pôsobiť, skrze nich chce meniť, skrze nich chce zachraňovať. Ale ako toto všetko bude Boh robiť, ak sa ukryjeme do svojich zborov?

Sme povolaní k tomu, aby sme vyšli von, usilovali sa o blaho Slovenskej republiky a boli tak Božími nástrojmi milosti a premeny. Majú sa preto kresťania zapájať do „svetských“ záležitostí, ako sú voľby, aktivity v spoločnosti, diskusie, či dokonca aj protesty? Rozhodne! Veď práve preto nás tu Ježiš ponechal, aby sme tento svet menili a nie iba pozorovali.

Do čoho všetkého má byť však kresťan zapojený? Do všetkého, pretože jeho úlohou je snažiť sa o blaho mesta, do ktorého ho Boh poslal (Jer 29:7) a každé jedno rozhodnutie má potenciál byť požehnaním, ale i prekliatím. Práve to je to miesto a chvíľa, kedy má kresťan otvoriť ústa a prehovoriť. 

Marek Tomašovič

blogERVIN - kráľ, alebo Kráľ?

Ján 6:15: „Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom, odišiel znova na vrch, aby bol celkom sám.“

Ježiš odmietol, aby ho urobili svojim kráľom, lebo chcel, aby bol tvojim.

Ján nám zaznamenáva, že prítomných mužov, ktorí počúvali Ježišove kázania, bolo 5000. Pridajme si k tomu ich manželky a deti a hneď máme vyššie číslo. Kľudne ich mohlo byť aj 20000 nasýtených piatimi chlebmi a dvomi rybami.

Je toto normálne? Nie je toto revolúcia? „Lacný, vlastne zadarmo, chlieb! Stačí prísť na Ježišove kázne!“ Aké veľké zhromaždenia mohli vznikať? Aké megazbory by sme mali? Samozrejme, ide o chlieb. Keby sme to premenili na sociálne hodnoty, presne tak isto by mohol dať dôchodky, vysoké platy (aj bez reálnej práce), uzdravil by všetkých ľudí, takže nemocnice by riešili iba úrazy... Keď bol Ježiš na začiatku služby s diablom na púšti, diabol mu ponúkol „všetky kráľovstvá sveta...všetku moc, slávu“ Lk 4:5-6.

Myslím, že Ježiš by bol dobrým sociálnym kráľom vo svojej dobe. Avšak nie preto prišiel. Pomohol by svojmu okoliu, ale On prišiel pomôcť celému svetu. Poslúžil by vo svojej dobe, ale Ježiš prišiel poslúžiť aj v 21.storočí. Bol by dobrý človek, ale zlý a neposlušný Boží syn. Zápas by nebol vyhral Pán Boh, ale Satan.

Vnímaš tú absurditu? Je to preto, pretože sa odchyľuje od toho, aký príbeh Ježiša poznáme my. Ako to je však s príbehom tvojim, dnes? Doba sa zmenila, ľudia nie. Politika je podstatná súčasť života človeka a spoločnosti. Je však potrebné rozlišovať jednu zásadnú vec: Kráľ kráľov a Pán pánov je len jeden.

Žiješ vo svojom okolí so svojim večným Kráľom, Ježišom alebo sociálnym kráľom, dočasným? Žiješ vo svojom okolí a dôveruješ Záchrancovi, ktorý zachraňuje duše a celých ľudí pre celú večnosť? Alebo dôveruješ kráľom, ktorý majú iba chlebíky pre ľudí? Prinášaš ľuďom večného Kráľa, alebo kráľa iba pre dnešok?

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/

Editorial

„Krutý návrat do reality“, v takomto duchu sa nesú prvé týždne školského roka či semestra. Leto plné táborov, prespávačiek, výletov, dovoleniek či sladkého leňošenia sa stáva milou spomienkou a zas môžeme odpočítavať dni do ďalšieho voľna. Z piatka sa stáva sviatok a pondelkové rána by sme najradšej vymazali z rozvrhu... nezávidím pracujúcim s troma týždňami dovolenky.

September je ale známy aj inou akciou, pravidelne sa opakujúcou, síce dobrovoľnou ale o to potrebnejšou – konferencia mládeže CB. Tohto ročná so sebou priniesla zmenu – nový názov, teda „KMCB“ sa mení na „Update“. Tento výraz pochádza z počítačovej terminológie a označuje „aktualizáciu (zdokonalenie) tej istej verzie počítačového programu za novšiu“. To by teda mala táto akcia spĺňať. Samozrejme nie vylepšovať počítačový program, ale nás účastníkov. V tomto meniacom sa svete nemôžeme zostať stáť, buď porastieme, alebo padneme.

Téma večerných programov bola „Drž sa zubami nechtami“, s ktorou sa popasovali rečníci Clayton Fergie a Ján Máhrik. Organizátori pripravili taktiež slušný výber seminárov a dielní. V tomto čísle vám prinášame aspoň malú ochutnávku.

Nie je to prvá a dúfam ani posledná konferencia mládeže, na ktorej som bol. Z môjho pohľadu, tento rok neprekvapila ale ani nesklamala. „Update“ ale potrebujeme každý deň, nezmenia nás skvelí rečníci ani úžasné semináre, no môžu byť dobrým Božím nástrojom. Dáme sa Mu do rúk?

Juraj Sabol

Ľudo Fekete: Uzdravenie zraneného srdca

„Svet nie je miestom, kde prebýva radosť a láska. Ale je miestom, kde prebýva zrada, bezmocnosť a rozpoltenosť ľudí. Život je plný bolesti a je iný než o akom snívajú deti. Aj keby sme vyrastali v tom najlepšom prostredí, v najlepšej rodine, v najlepšej štvrti, tak sa bolesti nikdy nevyhneme. Nájde si naše srdcia a vstúpi do nich. Nepýta sa, neprosí, neklope, rozkopne dvere a s mocou zaujme miesto v našom živote. Ľudia nemajú bolesť radi. Vždy sa snažíme bolesť utlmiť a hľadáme spôsob, akým by sa to dalo čo najskôr dokázať. Neuvedomujeme si pri tom, že samotná bolesť sama o sebe nie je zlá. Bolesť je pocit, ktorý nám indikuje, že niečo nie je v našom tele alebo v našom živote v poriadku.“ Práve tieto slova zaznievali z úst Ľuda Fekete, keď som vstupovala do miestnosti, kde viedol svoj seminár s názvom „Uzdravenie zraneného srdca“.

Očakávaní, či otázok, s ktorými som išla na seminár, bolo naozaj dosť, no odpovedí a myšlienok, s ktorými som odchádzala, bolo ešte viac. Je pre mňa veľmi ťažké zhrnúť len na pár riadkov tému, o ktorej bolo hovorené minimálne hodinu a pol. Azda to najhlavnejšie, čo som si uvedomila, je, že nielen svet okolo, ale často už aj moderné kresťanstvo má problém sa vysporiadať s bolesťou, má tendenciu nám hovoriť, že je možné, aby sme boli oslobodení od bolesti života, že je možné bezstarostnosť a dokonalú radosť prežívať už TERAZ. Učíme sa predstierať, že už teraz môžeme pociťovať to, čo nám má poskytnúť až nebo. Radi by sme sa vzdali bolestného poznania, aký je život v tomto svete ťažký a bolestivý. Avšak bez tohto poznania nikdy nemôžeme prežiť skutočnú hlbokú premenu nášho charakteru, ktorú nám Kristus ponúka. Ak chceme prežiť Božiu moc vo svojich životoch, tak musíme vyjsť na púšť tohto sveta. Aj keď sa s bolesťou naučíme vysporiadať, tak tá, až do dňa Kristovho príchodu, z našich životov nezmizne. Avšak už nás nebude poznačovať k hriechu, ale nás bude približovať Kristovi a k Jeho láske.

Jana Lesňáková

Z Austrálie na Spiš

Konferencia UpDate pomaly finišuje a pri večeri so mnou sedí vzácny hosť, Clayton Fergie. Prvá otázka sa ponúka sama:

Čo sa stalo, že niekto príde z Austrálie, aby bol rečníkom pre mladých na Slovensku?

Nie som si veľmi istý, ale myslím, že Natália [Luptáková] s tým má niečo spoločné (smiech). Obaja pracujeme pre rovnakú organizáciu. Natália je riaditeľ Scripture Union (SU) na Slovensku.

Mohol by si povedať niečo viac o Tvojej službe v SU?

Samozrejme. Pracujem ako medzinárodný pracovník a mojou úlohou je podporovať prácu SU na národnej úrovni. Obnáša to širokú škálu činností, napríklad pomáhame miestnej SU pri hľadaní stratégie služby. Môžu chcieť rozvinúť službu v novej oblasti, nový štýl služby. Môžeme pre nich byť hlasom z vonka.

Čo je vlastne cieľom SU?

SU sa sústreďuje na deti a mládež a sú dve veci, ktoré chceme dosiahnuť. Prvá je, aby mladí viac objavovali Písmo a to aby ich potom viedlo bližšie k Bohu. Chceme napomôcť tomu, aby mladí ľudia duchovne rástli a dospievali. Chceme, aby boli súčasťou miestnych zborov a slúžili svetu okolo seba.

Mohol by si povedať niečo o svojom osobnom živote, Tvojej rodine, koníčkoch?

Mám päť detí a všetky už sú dospelé. V skutočnosti jedno z nich práve čaká naše prvé vnúča. Má sa narodiť len pár týždňov potom, ako sa vrátim domov. Moja manželka a ja sme vyrastali v Papuy Novej Guiney, spolu sme chodili do školy. Ona je sestrička v nemocnici.

Čo je za tým, že ste obaja boli v Papuy Novej Guiney?

Vyrastal som v troch krajinách, okrem Papuy ešte v Japonsku a Austrálií. Je to trochu divné a dôvodom bola práca môjho otca. On je ekonóm a pracoval buď pre OSN, alebo vládu. V Papuy pracoval pre vládu ako štatistik. Rodičia mojej ženy tam boli ako misionári, čo sú dva odlišné ciele.

Mohol by si čitateľom predstaviť myšlienku konferencie a Tvoju úlohu?

Chceme sa zamerať na Bibliu, čo je asi jeden z hlavných dôvodov, prečo ma pozvali. Chceme povzbudiť mladých, aby čítali Bibliu a nielen to, ale aby aj žili to čo je v nej. Aby jej skutočne dovolili ovplyvniť ich životy. Téma je Drž sa zubami-nechtami a Božie Slovo je to, čoho sa máme držať.

Mojou úlohou je pomôcť mladým, aby si uvedomili, že Biblia je viac ako len kniha. Snažím sa ukázať, že Biblia je v skutočnosti príbeh, veľký príbeh. Je to celé historický príbeh Kráľa a jeho kráľovstva. Je dôležité si všimnúť, že my sme súčasťou tohto príbehu. Biblický príbeh má dva konce – na jednom je stvorenie a na druhom nové stvorenie. Prvé sa už stalo a nové stvorenie má nastať. My sa nachádzame medzi nimi. Pán Boh si v celých dejinách povoláva ľudí, aby boli súčasťou Jeho plánu obnovy. Toto obnovenie je už v Kristovi dokonané, ale nové stvorenie má ešte len nastať. Boh pokračuje a povoláva si nás, aby sme boli súčasťou Jeho príbehu a Jeho plánov. Sme povolaní byť deťmi Jeho kráľovstva slúžiť v tomto svete, ktorý zúfalo potrebuje pomoc.

Ako sa bude táto téma rozvíjať dnes, na poslednom večernom programe?

Budem hovoriť o tom, ktoré veci nás odťahujú od Písma, vyrušujú a odvádzajú zlým smerom. Budeme tiež hovoriť o spôsoboch, ako kopať hlbšie. Lebo je dobré otvoriť Bibliu a čítať si ju, ale porozumieť môže byť dosť namáhavé. Žijeme v modernej dobe - ako porozumieme textom, ktoré vznikli v staroveku? O tom budem tiež hovoriť a dúfam, že si dnes účastníci odnesú dve veci – aby sa postavili tomu, čo ich vyrušuje a aby si vylepšili svoje schopnosti porozumieť Písmu. K tomu lepšiemu porozumeniu patrí Duch Svätý, ktorý nám osvetľuje Písmo.

Mohol by si sa s nami podeliť o osobnú skúsenosť s biblickým príbehom?

Napadá mi príbeh o márnotratnom synovi. Sú tam tri postavy – mladší a starší syn a otec. A potom sú tu tí, ktorí počúvajú Ježišov príbeh. Tam sú dve skupiny – farizeji a colníci, ktorých by sme dnes možno mohli prirovnať k vaším Rómom. Možno by dnes s nimi Ježiš trávil veľa času, ako vtedy s colníkmi.

V tom príbehu mladší syn akoby povedal otcovi „bol by som rád, keby si bol mŕtvy“. Je to obrovská urážka spýtať sa otca o svoje dedičstvo pred jeho smrťou. Tento syn sa má potom horšie a horšie až jedáva spolu s prasatami. Mali dokonca viac než on. Pre židovského chalana to musela byť najhoršia možná vec. On sa však obráti, vráti k otcovi a sledujeme tú úžasnú obnovu. Syn si uvedomuje, že už nemá právo byť synom a ide si pýtať len prácu. Ale otec mu jasne ukazuje, že je stále jeho synom. Hriech mladšieho je úplne zjavný. Veľa krát som uvažoval nad úlohou staršieho brata. Potom mi niekto vysvetlil, že v tej kultúre bol hriech toho staršieho rovnaký, ak nie ešte horší. Ale nám to po 2000 rokoch už nie je také zrejmé. Ľudia v tej kultúre chápali, že ak mladší syn tak urazil otca, bolo zodpovednosťou staršieho brata ho napomenúť. Tento starší brat má veľký problém, pretože zostáva ticho. Je to ticho, ktoré znie veľmi hlasno. Učím sa rozoznať mlčanie v Písme, lebo môže veľmi napomôcť k porozumeniu. Starší syn teraz vlastne súhlasí s mladším – „Otče, prial by som si, aby si bol mŕtvy“.

On si myslel, že si musí pozornosť otca odpracovať, nerozumel bezpodmienečnej láske. Starší brat je pozvaný, aby sa zúčastnil oslavy a my nevieme, či to urobí. Príbeh nám už nehovorí, ako to dopadlo. V tomto podobenstve otec predstavuje Ježiša, mladší syn colníkov, ktorých hriech je zjavný a starší zastupuje farizejov. Farizeji totiž verili, že si musia zaslúžiť Božiu lásku. Tento príbeh bol obrovskou výzvou pre poslucháčov, zvlášť farizejov. Ale Ježiš im aj týmto príbehom dáva pozvanie – pripojíte sa, alebo zostanete vonku?

Pre nás je otázka, kde sa nájdeme v tomto príbehu. S ktorou postavou sa môžeme identifikovať? Je dôležité porozumieť, ako tento príbeh vrhá svetlo na náš príbeh. Potrebujeme poctivo študovať Písmo, aby sme nato prišli a chcem povzbudiť mladých ľudí, aby to robili. Potrebujeme skúmať historické pozadie tých textov a porozumieť aj tomu, čo znamenajú pre nás. Otázka pre nás napr. môže byť: Ako pristupuješ k Rómom? Potrebujeme zobrať Bibliu ako zrkadlo a vidieť, ako odráža naše životy. Niekedy v tom zrkadle vidíme to, čo s čím súhlasíme. Alebo nám niekedy ukazuje, čo potrebujeme zmeniť. 

Je niečo, čo ťa prekvapilo na Slovensku? Ak áno, tak čo?

Neviem, či prekvapenie je správne slovo. Som veľmi krátko na Slovensku. Všimol som si, že je to veľmi krásna krajina. Odchádzam už v utorok, chcem by som mať vrtuľník, aby som mohol preletieť a vidieť celú túto krajinu!

Ale zaujala ma pozícia Rómov v spoločnosti. Som rád, že sú tu kresťania, ktorí sa snažia v tejto veci prinášať obnovu. Aj u nás máme rôzne skupiny, s ktorými musíme zápasiť, máme rôznu kultúru, ale obývame rovnakú krajinu.

Vidím tu tiež vychádzajúcu generáciu, ktorá je nabudená na budúcnosť, aj keď tá vyzerá veľmi hrozivo. Vnímam to tu na väčšine mladých, ktorých tu stretávam.

Vďaka za rozhovor!

Juraj Institoris

Aký bol „Update” pre mňa?

Tento rok som bol prvýkrát na UPdate lebo som sa práve prisťahoval sem z Írska s Filipkou. Asi sa pre väčšinu ľudí musím predstaviť, a potom budete môcť rozumieť rôzny spôsoby, ako pre mňa bol UPdate dôležite skusenosť. Môje prvé spojenie so Slovenskom bolo vlastne priateľstvo s Mahrikovcami keď boli v Irsku pred skôr dvadsiatimi rokmi, tak tešilo ma že som mal šancu ich vidieť; aj s nimi hrať. Verím že toto priateľstvo bude rasť ako bývame a môžno spolu pracujeme budovať kraľovstvo tu na Slovensku.

Keď som nový v cebečku bolo mi dôležite spoznať s ľudmi, ale vlastne som sa stretol tak veľa ľudi, že si nepamätam takmer nikoho! Ani mená ani tvári! Už som mal zopár trapne konversacie o tom na Facebook. Prosim vás všetci odpustite ma, som starší než vy!

No. Na začiatku leta sme prišli do Filipkínho zboru a hned som tam začal viest chvály. To som robil dlho v Irsku ale tu je to niečo iné. Čoskoro som citil celkom ohromený. Nevedel som tu jazyk, kulturu, pesničky a tak ďalej. Chcel som mať možnosť sa naučiť pôvodné Slovenské pesničky lebo pevne verím že použiť stále preklady nie je ideálne, a vedel som že nie treba. Na UPdate som zistil to čo som už podozrieval, že máte tu bohatý výber kvalitných pôvodných pesničiek. Chcem vás povzbudiť že máte tu veľa talentovaných ľudí aj pesničkarov, a môžete teda začínať spievať svetu Slovenskovú vlastnú piesne.

Graeme Donaldson

(V pôvodnom znení bez jazykovej úpravy.)