sobota 8. februára 2014

Ženy a kázeň

Prečo teológia?
Na gymnáziu mi pán farár dal chrobáka do hlavy, keď sa ma opýtal, či by som nechcela študovať teológiu. A nakoniec som sa k nej trochu okľukou aj dostala. Bola to súhra viacerých vecí. Vedela som, že môžem študovať to, čo ma baví a živiť sa potom niečím iným. Objavila som, že štúdium teológie v sebe nesie veľa z toho, čo mám rada- jazyky, históriu, psychológiu, filozofiu, etiku, sociálnu prácu, a zároveň je priestorom, kde môžem objavovať kontext Biblie, ísť pod povrch. A potom, bola vo mne túžba vyjadriť to, že chcem žiť Bohu „ešte inak“.

Túžba kázať
Netúžila som kázať. A nielenže som netúžila, ale kázanie som rázne odmietala. Poznala som samú seba, svoju temnotu, slabé stránky. Čo už len ja môžem hovoriť druhému človeku do života? Ako hovoriť o nepredstaviteľnom všetko presahujúcom Bohu mojimi ústami? Chcela som kresťanstvo žiť len svojím životom, bez slov. Moje pochybnosti sa netýkali môjho pohlavia. Neriešila som to, či ako žena môžem kázať. Riešila som, či som dostatočne dobrý, schopný a skúsený kresťan.





Celý človek ako muž a žena
Pán Boh stvoril človeka- ako muža a ženu. Kompletný človek na Boží obraz je muž a žena. A tak si ich bok po boku predstavujem i v službe cirkvi. Verím, že si ich Boh chce použiť spoločne. Myslím si, že cirkvi niečo chýba, ak v besiedke učia iba ženy, ak v staršovstve sedia iba muži, ak na pastoračné návštevy chodia iba ženy, ak kážu iba muži. V tej konkrétnej oblasti chýba celý človek na Boží obraz. Muž a žena sa môžu v kázaní dopĺňať, byť si rovnocennou pomocou, vzájomne sa podriaďovať i v tejto službe.




Necítim sa dobre v role toho, kto má hovoriť, či je správne, aby žena kázala. Sami muži by mohli dnes volať po tom, že im chýbajú v tejto službe ženy. Tak ako Adam márne hľadal v rajskej záhrade niekoho, kto by doplnil jeho človečenstvo. Možno raz príde deň, keď i v našej cirkvi budú muži Adamovia volať, že nenašli rovnocennú pomoc a potom vykríknu: „Toto je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela“ a ženy Evy sa pridajú k nim do služby a zjednotia jedného človeka i v tejto duchovnej oblasti.

Božie povolanie
No to by bolo príliš povrchné, ak by išlo len o pohlavie. Ani by sme si nepomohli, keby sme sa odvolávali na našu (ne)schopnosť. To kľúčové nie je pohlavie, ani schopnosti, ale duchovné dary a povolanie, ktoré konkrétnemu mužovi alebo žene Pán Boh dáva a ďalší človek (cirkev), ktorý tie dary a to povolanie tiež rozpoznáva.

Čo ak si i dnes Pán Boh obdarúva a povoláva do tejto práce nielen mužov ale i ženy, tak ako volal nielen koktavého Mojžiša, či vykorenil Abraháma, ale povolal aj sudkyňu Deboru či prorokyňu Annu?

Mária Uhlíková

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára