Editorial

Do Cirkvi som prišla ako 16-ročná so silným presvedčením o rovnosti oboch pohlaví v živote aj pred Bohom a istou predstavou o tom, ako má vyzerať služba žien v Cirkvi. Nemám rada akékoľvek obmedzovanie práv jednotlivých pohlaví a vždy som bola toho názoru, že ľudia by sa mali venovať tomu, na čo majú talent, schopnosti a požehnanie bez ohľadu na to, či sú ženami alebo mužmi. Počas deviatich rokov som si vypočula rôzne názory a argumenty. Od mladších a starších ľudí, z východu aj zo západu. Niektoré boli podložené vybranými citátmi z Biblie, niektoré boli vyjadrením osobného presvedčenia a jednoduchej chuti slúžiť Bohu aj týmto spôsobom. 

Či už s nimi súhlasím alebo nie, myslím si, že jednou s najdiskutovanejších tém uprostred Cirkevného spoločenstva je postavenie žien v zbore a pred Bohom. Rozličné Cirkvi majú na ženu a jej úlohu rozličné názory. V Katolíckej Cirkvi sú kňazmi len muži. V Evanjelickej Cirkvi Augsburského vyznania naopak ženy vedú zbory ako farárky- na Slovensku tvoria takmer 50% duchovných v aktívnej službe.

U nás v Cirkvi Bratskej existuje niekoľko žien, ktoré teológiu úspešne vyštudovali, ale aj napriek tomu za kazateľnicou nestoja. Prečo je to tak? Aké vlastne boli ich zámery, keď sa rozhodli obetovať roky svojho života štúdiu niečoho, keď je veľmi pravdepodobné, že sa nikdy v nedeľu za kazateľnicu nepostavia a nebudú kázať ako ich spolužiaci –muži, ktorí študovali presne to isté a rovnako dlho? A aký je názor ich kolegov teológov? Má žena využiť svoje vedomosti a štúdium na to aby viedla zbor alebo jedinou jej funkciou je vychovávanie detí a mládeže?

Našich teologičiek sme sa opýtali aké mali očakávania od svojho štúdia. Mysleli si a chceli, niekedy kázať v zbore? Aký je ich názor na ženy kazateľky? Aké sú ich ciele?
A je vôbec mužská časť Cirkvi otvorená ich pôsobeniu na týchto pozíciách?

Eva Kianičková