Ženy kazateľky

Keď som si vyberala vysokú školu, rozhodovala som sa medzi dvomi, na ktoré ma prijali. Dúfala som v nadprirodzené znamenie, ktoré mi pomôže sa rozhodnúť. Znamenie neprišlo a ja som si napokon vybrala teológiu. Rozhodla som sa pre cestu, ktorá viac korešpondovala s mojimi túžbami a vnútornou motiváciou. Vedela som, že zo všetkého najviac si želám robiť niečo, čo druhým pomôže približovať sa k Bohu a spoznávať ho. Sprevádzať ľudí na ceste k nádeji a slobode. Veľa ľudí si vtedy myslelo, že som sa nerozhodla najlepšie. A že to bola škoda. Čo budem ja, žena, robiť po skončení teológie? Päť rokov budem študovať to, čo ma teší, ale čo potom? Načo také márnenie času a schopností, ktoré sa dali využiť lepšie. No, vďaka Bohu môžem povedať, že teraz patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí robia tak trochu to, čo študovali a ešte ich to aj baví a napĺňa, ale to už je iných príbeh. Vráťme sa k môjmu štúdiu.

Najväčším márnením by sa mohli zdať hlavne tie hodiny o kázaní a príprave kázania. Veď kde to už len ja v cirkvi využijem? Kázanie je pre ženy v cirkvi bratskej tak trochu zakázané, tak trochu neželané a hlavne nepríjemne kontroverzné. Je mi to ľúto a myslím si, že by tak nemalo byť. Zdá sa mi, že sa cirkev zbytočne ochudobňuje. Boh aj ženám zjavuje seba samého a aj ich posiela svedčiť o tomto zjavení. Odovzdať, čo sami prijali. Zvestovať. Kázať. Keď však príde na tému kázania žien, tak sa väčšinou udejú dve veci. Buď sa to s ľahkosťou nezáujmu zahrá do autu, alebo prepukne emotívna zákopová vojna. A nemýľme sa. Nie je to vojna mužov so ženami. Ženy aj muži stoja na oboch stranách barikád. Ostré slová a biblické verše lietajú zo strany na stranu. Chýba nám poctivá diskusia, v ktorej v pokore spoločne otvoríme Bibliu, uši a srdce pre Božieho Ducha a jeden pre druhého. Bola by som rada, keby takáto diskusia začala.

Ja si o sebe nemyslím, že som výnimočne obdarovaný kazateľ a neviem, či by to bola cesta, ktorou by som sa vydala, aj keby som mohla. Nemusela som tú otázku nikdy reálne riešiť. Niekedy si hovorím, že našťastie. Ale sú a prídu ženy, ktoré Boh požehnáva týmto darom a povoláva do tejto služby a ja by som rada videla, ako im cirkev otvára dvere, aby z ich služby prijala požehnanie.




Mária Jurčová