štvrtok 2. augusta 2012

Správy obyvateľov Zóny

Prvý augustový týždeň sa po druhý raz organizoval  celoslovenský tábor mladšieho dorastu. Ja som veľmi rád, že som sa ho mohol opäť zúčastniť. Trávili sme ho v nádhernom prostredí Oravy s výhľadom na Veľký Rozsutec, spali sme v malých chatkách, rozoberali sme rôzne témy, spievali, hrali zábavné hry, bivakovali, kúpali v Orave, jedli chutné jedlo a mnoho iného.

Všade okolo nás zúri vojna, voda je závadná,  prostredie je kontaminované.  My v Zóne, v tábore, patríme medzi pár šťastlivcov, ktorí sa tomu vyhli a prežili. Takto asi znela myšlienka tábora. Heslom bol veršík z Izaiáša  61. kapitoly a 4. verša: Vybudujú staré ruiny, postavia zrúcaniny predkov, obnovia spustošené mestá, zrúcaniny mnohých pokolení. Mne to hovorí, že Boh spravil aj náš svet dokonalým, ale sme voči nemu rebeli a my, ľudia sme ho zničili, spravili hriešnym.  Avšak On sa rozhodol prísť na svet, ponúknuť nám vstup do Božej „zóny“ , aby sme boli zachránení! Som Bohu veľmi vďačný, že aj náš kamarát sa práve na tábore rozhodol vstúpiť do tej pravej Zóny. Vďaka! Pre mňa asi to naj, čo som si zobral z večerných tém a skupiniek, je to, ako Boh hľadá a nájde riešenie. Akýkoľvek problém máme, ktorý nás trápi, keď sa s ním s Bohom  zdôveríme a veríme Mu, môžeme si byť istí, že On ho možno nie hneď, alebo nie úplne ako by sme si priali, vyrieši. A práve toto sme mohli vidieť aj uplynulý týždeň. Chcem sa aj za dorastencov týmito pár vetami skutočne poďakovať vedúcim a pomocníkom a všetkým ľudom, ktorí sa nejako podieľali na vzniknutí tohto tábora. Ďakujeme!                                                                                                   

Tadeáš Fazekaš (Levice)



O Zóne 614 som sa dozvedela od hlavného vedúceho tábora pri rozhovore v Escape clube. Som rada, že ma tam rodičia pustili, lebo sa mi tam veľmi páčilo. Stretla som sa tam s ľuďmi, ktorí ma prijali medzi seba, aj keď nie som kresťanka. Ale vďaka večerným témam a rozhovorom som sa viac priblížila k Bohu. Nikdy nezabudnem na nočnú hru, keď nás o polnoci vojaci vytiahli zo spacákov a museli sme získať tajnú depešu stráženú mutantmi. Ráno nasledovala vyčerpávajúca rozcvička a lúštenie zašifrovaných depeší. "To čo je?“ Týmito slovami nás preberal kórejský zajatec snáď každé ráno. Aj keď sme mali obmedzené množstvo teplej vody (a museli sme viac vetrať), nebolo nič, čo by mi pokazilo zážitok z tábora. Nemôžem sa dočkať, keď znovu uvidím ľudí, ktorých som tam spoznala.

Zuzana Ďurajková (Žilina)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára