Editorial

S bratmi sme si v istom období vytvorili taký zvyk, že cez prázdniny sme si spolu pozreli nejaký horor. Ja som dostala na Vianoce Rodriguezovskú klasiku „Od súmraku do úsvitu“ z roku ’96. Vraj horor o upíroch. Sedíme, pozeráme,...  a zrazu titulky. „To čo má byť? Kedy príde tá strašidelná časť?“ Boli sme trochu sklamaní, čakali sme od toho viac, preto sme sa rozhodli to napraviť. Takéto momenty istí klasika ako „Zmeškaný hovor“ (konkrétne dvojka), avšak nie americká verzia, ale japonská. Kto už niekedy videl japonský horor, tomu nemusím nič vravieť. Minimum krvi a psychologické šialenstvo. V tomto prípade napríklad malé japonské dievčatko v nočnej košeli, šialeným pohľadom, infantilným smiechom, z ktorého behal mráz po chrbte, a zašitými ústami. No fuj. Nikdy viac.

Koľkí z vás si pamätajú Emo? Čudne oblečení ľudia počúvajúci depresívnu hudbu a často trpiaci sebapoškodzovaním? Dobrovoľne plávajú v temnosti s odôvodnením, že iba tak dokážu prijímať a prejavovať tú pravú hĺbku emócií, iba keď cítia bolesť, tak sa cítia živí... Popravde, iba žijú v ilúzií toho, čo je normálne. Zdravý človek nepotrebuje mať krv tečúcu zo svojej končatiny. Nepotrebuje cítiť bolesť, aby sa uistil, že je živý. Cíti emócie dostatočne intenzívne aj vo všednosti svojho života.

Existujú vôbec horory, ktoré majú nejakú umeleckú hodnotu? Alebo je to obyčajné dráždenie našej psyché? Napĺňam sa temnotou a „režem“ svoje nervy a vnútro, ale bez toho, aby som si chcel reálne ublížiť? Otupujem sa?

Akokoľvek, pravdou ostáva, že nad väčšinou najdesivejších hororov minulého storočia sa už môžeme iba zasmiať...

Naďa Klaudíny