Čitatelia časopisu Rolling Stone pokladajú U2 za svetovo najlepšiu kapelu 80 a 90 rokov. Napísali o nich: „Moc hudby U2 má moc zmeniť svet, ako to bolo v prípade Beatles.“ U2 ich zaujali schopnosťou prispôsobiť sa, zareagovať na potreby doby svojich poslucháčov. Všetci pochádzajú z rovnakého prostredia a sú spolu niekoľko desaťročí. Na začiatku by im sotva kto predpovedal hviezdnu budúcnosť. Bono – Paul Hewson, vraj iba jačal, Adam Clayton bol na okrasu (vzali ho, vyzeral cool), David Evans – the Edge sa znažil hrať a Larry Mullen im držal rytmus.
V 80 rokoch 20. storočia U2 mala status kresťanskej kapely. Členovia (okrem Adama) boli časťou charizmatickej skupiny Shalom v Dubline. Najviac je to možné cítiť v albume October. Považujú ho za nevydarený, veď ho šili horúcou ihlou. Dvanásť týždňov pred natáčaním im totiž ukradli kufrík so všetkými textami. V ranej tvorbe môžeme cítiť aj počuť ich presvedčenia, rôzne duchovné narážky, kresťanské prehlásenia alebo texty z Písma. Napríklad pieseň 40 (War 83) je časťou 40. Žalmu. V známej piesni Sunday Bloody Sunday (War 83) Bono spieva: „Víťazstvo je v Kristovi...“, je to v jeho hlase, v spôsobe akým spieva, v texte i v hudbe.
Po koncerte 31. decembra 1989 v Dubline, keď fanúšikovia začínali dávať najavo svoju únavu zo stereotypu U2 (jednoznačné texty, žiadne módne výstrelky...) prehlásili: „Na nejaký čas nás neuvidíte, potrebujeme trošku opäť snívať a celé to znovu premyslieť.“ Po asi 3 rokoch relatívneho odmlčania sa prichádzajú s novým albumom Achtung baby (91). Medzičasom padol komunizmus, Bono so svojou manželkou strávil čas v dobrovoľníckej službe v Etiópií. bol zaangažovaný v projekte proti rasovej segregácií a neskôr bol navrhnutý na Nobelovu cenu za mier. Sólogitarista The Edge sa rozviedol. Poznačení Edge-ovým rozvodom spievajú pieseň o Judášovej zrade: Until the end of the world (Actung Baby 91). Pieseň zanecháva pocit, že už neexistuje nikto, komu sa dá dôverovať.
Nastáva bizarná zmena. V textoch U2 je náhle oveľa menej istoty a hlavne, absentujú silné prehlásenia. Nastal čas prestať dávať očividný zmysel. „Ľudia už nejdú za skutočnou pravdou, ale hľadajú skutočné zážitky, hľadajú pravú chvíľu. Už nie sú posadnutí otázkou: „Čo je pravda“, Chcú vedieť čo je podstata a podstatou je táto chvíľa. V tej totiž žijeme.“
V tomto čase v Interview v Rolling Stone Bono povedal: „Som v pohode sám so sebou, som šťastný byť nešťastný, vždy som bol nespokojný, ešte som nenašiel to, čo som hľadal. Ísť kam len chcem, mám rád život dole aj hore, iba to, čo je medzi tým sa mi zdá nudné. Som stále na ceste, ale nevedno presne kam. Skutočnosť, že sme ešte stále nenašli to, čo hľadáme nás drží v pohybe.“
Zmyslom života sa stáva hľadanie samotné. Charakteristický prvok zmeny je „inštitucionalizácia“ neistoty! Koniec atraktívnosti dogiem, prednosť dostáva otvorenosť, zážitok a hľadanie. Niet absolútnej istoty. Edge povedal: „Mám toľko nezodpovedaných otázok, pravda je niekde pomedzi, nemôžeš si ňou byť istý, ani tým, kde vlastne je...“ U2 sa stali veriacimi a zároveň neveriacimi v rovnakom čase. Viera sa spojila s neverou. „Nemôžeme prestať veriť, ale nevieme presne čomu veriť." U2 začali bojovať s rozporuplnosťou. Chcú byť medzi ľuďmi, Bono skáče počas koncertu do davu, chcú cestovať obyčajnými autami, alebo sa obliekať normálne, ale fanúšik im dáva najavo, že sa musia odlišovať. Po čase U2 prestali odolávať, tvrdia, že sa v tomto boji vzdali a začali si tieto protirečenia užívať.
Album ZOOROPA (93) je „bez mapy a bez kompasu“. Zážitok, ktorý na koncertoch svojmu fanúšikovi ponúkajú je na spôsob, čím silnejší, tým lepší. U2 hľadajú neustále spôsob zážitku pre seba aj poslucháčov. V Berlíne trabanty, telefonovanie počas koncertu do Bieleho domu, v Tokiu pizza cez donáškovú službu pre divákov, rôzne ďalšie prekvapenia, nikdy nevieš čo môžeš očakávať. Zdá sa, že už nezáleží až tak na tom, čomu veríš, ale záleží na tom, čo zažívaš.
Kým traja najväčší intelektuáli 20. storočia Freud, Darwin a Marx boli za jedno, totiž, že „Boh je mŕtvy!“, Bono svojou angažovanosťou v pomoci Afrike ako aj U2 vo svojich nasledujúcich albumoch How to Dismantle An Atomic Bomb (2004), pieseň Yahweh a No light on horizont (2009), v piesňach Grace a Peace on Earth zažali iskierku nádeje, že ten, s ktorým svoju tvorbu začínali je ešte stále pri nich.
spracoval
Peter Hrubo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára