editorial

Počas minulých týždňov som si pozrela jeden film, ktorý mi odporučila moja kamarátka. Bol o mužovi, ktorý sa necítil šťastný v tejto dobe, ale sníval o Paríži rokov dvadsiatych. Bol spisovateľom a túžil sa prechádzať po bulvároch a parkoch, sedávať v kaviarňach s vtedajšími veľkými medzivojnovými umelcami. Počas nočnej prechádzky nasadol do neznámeho starého auta a ani sám nevedel ako sa zrazu ocitol presne v tej dobe, o ktorej sníval a mohol sa stretnúť so všetkými svojimi idolmi a hovoriť s nimi o svojej tvorbe. Po niekoľkých návštevách zistil, že jeho idoly tiež snívajú o dobách, ktoré sú zase pre nich minulosťou a keď sa so svojou „priateľkou z minulosti“ dostal do koča, ktorý ich odviezol do obdobia ešte o 50 rokov staršieho, o ktorom zase celý život snívala ona, s prekvapením si uvedomil, že ani tam nie sú ľudia šťastní z prítomnosti, ale tiež by chceli žiť ešte o 100 skôr.

Tento opis príbehu môže znieť trochu zamotane pre niekoho, kto ten film nevidel, ale mne tento filmový zážitok pripomenul mňa samú. Vždy, po celý svoj život, som ako nadšený fanúšik histórie snívala o dávnych obdobiach. O tom, aké to muselo byť skvelé žiť v starovekom Egypte alebo Aténach, aké nádherné museli byť stredoveké rytierske turnaje, aké honosné a krásne mohli byť plesy v druhej polovici 19. storočia alebo aké zábavné mohli byť tridsiate roky 20teho, pokiaľ ľudia netušili, že sa schyľuje k druhej svetovej vojne. Doba, v ktorej žijem sa mi vždy zdala príliš vulgárna, nezáživná a nekultivovaná. A tak som vždy unikala do svojich predstáv. 

Či chceme alebo nie, minimálne za posledný rok sa na nás vyrojilo veľa politických, kultúrnych, ekologických alebo finančných problémov. Čím ďalej tým viac sa obávame budúcnosti tak, ako ešte nikdy predtým, lebo nie je deň, čo by sme nečítali v novinách o nejakej budúcej kríze alebo páde. Môžeme sa dokonca báť vlastnej budúcnosti – ako doštudujem, kam pôjdem na vysokú školu, kde sa mi podarí zamestnať alebo kde budem bývať. Často počujeme rodičov alebo starých rodičov, spomínať na to, aké boli veci za ich mladosti oveľa ľahšie, jednoduchšie a jednoznačnejšie a niekedy, keď už sa nedá ujsť do iného obdobia, máme chuť ísť aspoň do inej krajiny, kde sa podľa prieskumov žije ľahšie. 

Nikde však nie je život ľahší, aj keď sa nám to možno zdá. Žijeme presne v tej dobe, kde nás Boh chce mať. Strach z prítomnosti a strach o budúcnosť, je vec prirodzená. Nesmieme kvôli snívaniu zabúdať na svet okolo nás. Nesmieme sa báť odovzdať naše životy Jemu a zvestovať jeho evanjelium ľudom, ktorých trápia tieto pozemské veci, ale ktorí nevedia, že život tu na zemi aj s jeho problémami je len vec dočasná a to, čo bude potom je oveľa dôležitejšie. Minulosť a jej lesk nás nezachráni, naša budúcnosť je to nad čím treba uvažovať. 

Jn 14, 27: Pokoj Vám zanechávam, svoj pokoj Vám dávam. Ale ja nedávam, ako svet dáva. Nech sa Vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.

Eva Kianičková