Návrat z prvomájovej túry bol zvláštny. Už bol večer a ja som prešiel unavený cez tmavú chodbu až k dverám bytu. Keď som ich otvoril, zacítil som podivný vlhký zápach. Asi len treba, aby som po celom dni prevetral byt, povedal som si. Zrazu som v tej tme započul spadnúť zopár kvapiek. To už sa v mojej hlave spustil alarm a hneď som siahol po vypínači. Nechcené obavy sa naplnili pri pohľade na dlážku a ešte viac pri pohľade na strop. Pozorovať podobné úkazy v jaskyni je nádherné, ale do mojich predstáv o štandarde bývania to nezapadlo. Nastal čas na organizovanú paniku.
Tá obnášala nespočet klopaní na dvere, telefonátov a behaní hore-dole po schodoch. Po takýchto dvoch hodinách prišlo zistenie, že sused nado mnou u seba našťastie nenapúšťa bazén, ale „len“ mu pobabrali rekonštrukciu kúpeľne. Kvapkanie pomaly prestávalo a konečne prišla príležitosť vydýchnuť si po tomto dodatku k celodennej túre.
S odstupom som si ale všimol, že práve takéto udalosti mi pomáhajú nadväzovať vzťahy v inak anonymnom paneláku. Okrem vytopenia som sa s nimi najviac rozprával o spravovaní a zatepľovaní domu. Napätia a konflikty ohľadom toho ich totiž pália a potrebujú o tom hovoriť. Zdá sa mi, že sú to práve problémy a konflikty, ktoré spôsobujú, že mám možnosť lepšie spoznať svojich susedov. Preto vnímam aj tieto nepríjemnosti ako zvláštny Boží dar. Akoby triasol naším životom, aby soľ vypadla zo soľničky (Mk 9, 50).
V paneláku žijeme fyzicky veľmi blízko pri sebe (občas až tak, že počuť zvonenie telefónu cez stenu), ale o to viac sme si vnútorne odcudzení. Pár centimetrové steny stačia, aby sme zostali na kilometre vzdialení. A nie je to podobné aj v súžití na facebooku? Nie sme aj tam odcudzení „priatelia“? Ako však prekonávať hradby a ostnaté drôty súkromia, aby cez ne mohli dopadať zrniečka zo soľničky?
Juraj Institoris
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára