Slnko odchádzalo po nový deň. Popoludnie sa rozlúčilo, zanechalo po sebe spomienku na tú osamelú chvíľu...
Deň ustupoval prázdnote noci, čo ho napĺňala. Na hradbách slobody, na ktorých sa cítil bezpečne, sedel chlapec a sledoval predlžujúce sa tiene. Samotu mal na dosah a zlomené srdce na dlaniach. Stálo mu to za to? Uvažoval. Zablúdil, slepý pre lásku. Kdesi v hĺbke duše cítil bolesť. Nebola len ako sen, bola skutočná a bolela. Farby bledli, až úplne stmavli. Tichý kraj zahalil závoj poslednej noci. Inej už niet, nie na tom Svete beznádeje, tam jej už niet, vravel si. Mesiac v splne, krásna noc, škoda však, že posledná. Vzdialené múry, strácajúce sa v diaľave, halili suché polia svojimi zabudnutými tieňmi. Boli z bezvýznamného kameňa. Takto tam stáli už celé veky bez povšimnutia. Stará legenda rozpráva tajomný príbeh o poslednom dni. Dni, ktorý nepríde. Mohol to však on tušiť? Múry sú prastarou hranicou medzi životom a smrťou. Dnes tu vznikla nepochopiteľná trhlina, cez ktorú tíško unikal život. Nenásytná prázdnota pohlcovala všetky pekné spomienky. Nik nemal odvahu prísť až sem, k trhline úniku. Čo je život, že je taký drahý? Prečo ho chlapec nechce žiť? Kamenné múry, mlčky podopierajú zmysel života. On mu nerozumie, aký zmysel? Dnes však odtiaľ počuť desivé a žalostné náreky sklamaných duší. Nenašli vari na druhej strane múru to, čo hľadali? Smutné chvíle sa prebúdzajú po návrate prázdnych tieňov. Už prichádzajú, už sú tu. V tôni smútku ju zbadal – spomienka na ňu. Bola však taká skutočná? Nie, nie, ani nechcel aby bola. Vietor
 |
foto: Ľuboš Mikolášik |
smutných chvíľ šepkal utišujúce slová. Chlapec sa díval za hradby, tam do tmy strácajúcej sa v sklamaní. Videl v nej nádej na nový začiatok, tam za múrom.Nebolo vidno, ako plakal, lebo sa díval do tmy. Slzy, plné boľavej spomienky na ňu, dopadali do tej bezhraničnej tmy. Boli ako záblesky z dní minulosti. Prečo túžil zabudnúť? Lebo ju ľúbil? Myslel na ňu, potom na seba a na to, ako sa rozprávali... Cíti sa mizerne, nechce viac žiť, pretože cíti, ako mu ublížila. Nepovedal jej, že ona je ten dôvod, prečo je dnes tu, prečo je smutný. Najradšej by ušiel spomienkam, čo ho prenasledovali. Túžil, aby aj spomienky unikali do prázdna smutných dní. Ako minúty plynuli, tichou nocou zaznelo puknuté srdce zvona. Hodiny kostolnej veže v diaľke odbíjali dvanásť. Noc padala na pokojnú krajinu. Bezodná tma bola všade, úplne všade. Napĺňala svet, ktorý sa chlapec chystal opustiť. Nebo bez hviezd, život bez zmyslu, veď to je holý nezmysel. Kde je Boh? Celý život Ho hľadal. Kde je teraz? Len krátky okamih a plachý chlapec stojí pred trhlinou a uvažuje... V mysli sa mu odvíja nevinný príbeh tých uplynulých chvíľ, nezabudnuteľné okamihy... Nádej v beznádeji umiera? A kedy nádej v beznádeji ožíva?
Druhá strana trhliny, tmavá a neznáma vzala i to čo nemal. Túžba zabudnúť na ňu bola však silnejšia. Rozbúšilo sa mu srdce, ach, zas spomienka... Stál pred trhlinou, no bolo čosi, čo mu bránilo opustiť svet, ten ktorý poznal a nenávidel. Bolo to niečo také čisté a úprimné, že sa tomu nedokázal ubrániť. Vychádzalo to zo samej hĺbky jeho srdca... Bol to cit úprimný. Bola to láska...
Pavel Kuliffay
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára