Vianočný špeciál

Vianoce – ľudský výmysel

Pri slove Vianoce rozlišujem dve veci.Prvou z nich je vianočná atmosféra. Tvoria ju hlavne produkty kultúry: medovníky, kapustnica, ryby, oplátky, vence, ozdoby z ihličia, girlandy, svetielka, prskavky, koledy, stromček, darčeky, sneh, vianočné pohľadnice a mnoho ďalších. Väčšinu tejto vianočnej tragikomédie obklopuje obrovský oblak komercie a reklamy. Ak si ho odmyslím, dá sa povedať, že vianočnú atmosféru mám rád. Predsa len z nej vyžaruje pokoj, radosť i krása.  

Na druhej strane, Vianoce chápem ako sviatok sveta i Cirkvi. Cirkvou myslím skutočných nasledovníkov Ježiša Krista. Vo svetskom vnímaní sú Vianoce (ktoré sa, mimochodom, niekde už ani oficiálne nevolajú Vianoce) sviatkami pokoja a radosti. Aspoň by mali byť. Cirkev ich slávi ako pripomenutie si narodenia Ježiša. Ale má tento cirkevný sviatok biblický základ a biblické opodstatnenie? A má ich dôležitosť, ktorú Vianociam pripisuje Cirkev?

Dva zo štyroch záznamov Ježišovho života jeho narodenie priamo neuvádzajú. Pán Ježiš nám nedáva k sláveniu svojho narodenia žiaden pokyn. Ustanovil to, čo voláme Večerou Pánovou. Tá symbolizuje to najdôležitejšie pre nás z jeho života  –  smrť a vzkriesenie. Rovnako k tejto veci pristupujú i pisatelia novozmluvných listov.

Veľká noc ako sviatok má teda mať pre kresťanov podstatnejší význam. Prečo ale Cirkev slávi Vianoce oveľa veľkolepejšie ako ju? Myslím, že aj Cirkev je postihnutá konštruktmi kultúry a tradície, ktoré si vytvárame a ktorých otrokmi sa potom stávame.

Verím, že spôsob, akým Cirkev slávi Vianoce a ako k nim pristupuje je neopodstatnený. Preto nemám sviatok Vianoc veľmi rád. Myslím, že viac ako na dodržiavanie tradičných a kultúrnych pravidiel by sme sa mali usilovať o Božiu radosť a pokoj. Stále, nie len vo výnimočné, oficiálne určené dni. Kto iný ako Cirkev to bude robiť? Kto sa nepripodobní tomuto svetu? Kto bude svetlom a soľou? Who will make a difference

Šimon Evin

Prázdno

Každé ráno skoro vstávam,
nechce sa mi z postele.
Čelím zase novým tváram,
neviem, kto ma povedie

Teplú perinku musím opustiť,
macíka môjho nechať samého,
namiesto toho k deťom zablúdiť,
roboty veľa, nieto dňa prázdneho.

No prázdny je môj každý deň,
nemám sa s kým smiať.
Kamarátov späť mať je môj sen,
čo iné si môžem priať?

Prázdna duša po smiechu žízni,
smiechu, čo ma vždy sprevádzal,
teraz sa len v hĺbke trýzni,
aby môj ston znova krvácal.

Takto prejde celý deň,
bez smiechu a aj bez slova,
nerozumiem tomu len,
k čomu ma Boh volá.

Prídem na to ešte snáď,
po čase mi bude všetko jasnejšie,
nie je to po prvýkrát,
verím, že odídu dni prázdnejšie.


Ale teraz sú tu ešte vždy,
niet pomoci, chce to čas.
A tak ľahnem zase si,
s hlavou plnou prázdnych fráz.

Neskoro znovu zaspávam
s myšlienkou na prázdnotu,
ďalšieho dňa sa obávam,
nemám žiadnu istotu.

Aj keď viem, že Ježiš je so mnou,
niečo nie je v poriadku,
spím s dušičkou takou drobnou,
píšem city do riadku.

Ráno sa zase zobúdzam s pocitom rovnakým,
nechcem vstať, ale ďalej stále spať!
Ale musím, so srdiečkom mojím boľavým,
mojou výhrou je však znovu bojovať!

Beáta Beňová

Sonety

                        i.

Muž, čo pred ľuďmi stojí, vykrikuje.

Rozlieha sa zvučný hlas,

v jeho oku iskrí jas,

keď naširoko ruky rozhadzuje.

,,Náš svet do zatratenia napreduje!

Hrešíte, znova a zas!

Ste nehodní božských krás,

lebo po rozkoši súd nasleduje!

Ovečky, poďte za mnou

a nepostretnú vás pekelné muky

ale víťazstvo nad tmou!''

Ale núka len zvuky,

preňho všetko končí a začína hrou.

Prázdnota z očí, z ruky.

                       

ii.

Lačnosť po ukrytej veci

do hĺbky človeka pichá.

Hádanka sídliaca v srdci

za pravým riešením vzdychá.

Zvnútra von – ťahá ma pátrať.

Nemôže zastaviť ju nič.

Nechce byť nechaná chátrať,

na chrbte chrastí mi jej bič.

Mapa však, k pokladu, chýba

a rébus neznačí trasu.

Neriadi, poháňa iba.

To jest vše od vnútra hlasu.

V živote tomto lež riešenia niet,

odpoveď presiahne dočasný svet.

Šimon Evin

Darčeky

Blížili sa Vianoce. Nebojte sa, nejde o ďalší sentimentálny vianočný príbeh. Len o zopár myšlienok a faktov, ktoré sa naozaj stali... Stála so na zastávke a čakala na autobus. Vedľa mňa sa rozprávali dve tety s Tesco taškami v rukách. Boli zachmúrené a očividne sa ponáhľali zohnať posledné v posledný voľný deň pred sviatkami: „Ta ja som še rozhodla, že šickim pokupim papuče a budze. A staremu še ponožky zejdu ešči...“

„Ta ja mušim ešči daco tim Marieninim pokupic. Dajake svetre, hračkoch maju dojsc...“ súhlasne odpovedala druhá prítomná dáma. Očividne boli nadšené, zasiahnuté duchom Vianoc, pripravené prekvapiť svojich blízkych, pripraviť všetkým krásne chvíle... Koľko je takých ľudí! Neviem, či sa to v určitom veku láme alebo je taká doba, naozaj neviem. Ale keby človek naozaj veľmi chcel, nebolo by treba až tak veľa a všetko by mohlo byť inak...

Minulé Vianoce som dostala od Dušana stopercentný pomarančový džús, pretože vie, že ho mám rada a viac peňazí nemal, Andy mi daroval tieto Vianoce osviežovač vzduchu v tvare stromčeka s úryvkom mojej obľúbenej básne, ja som ockovi dala list, v ktorom som mu povedala, čo pre mňa znamená... Materiálna hodnota týchto darčekov sa možno rovná jednému páru ponožiek z čínskeho obchodu. Ich skutočná hodnota? Nevyčísliteľná!

Tu totiž ide o viac. O to, že si tí ľudia spomenuli a s láskou vo svojom rozpočte pre mňa vyhradili trinásť korún. Kde sa v takom prípade hrabú hifi-systémy, rolls-roycy, prepychové kožuchy... Skutočná láske je ukrytá v prekrásne zabalenej škatuľke, kde nájdete v poradí už dvadsiatu sviečku alebo v malom balíčku, z ktorého rozbalíte kalendárik na rok 2004, v cibuľkách tulipánov, osviežovači vzduchu, pomáde, v plieškoch ohnutých do tvaru náušníc, z ktorých dostanete dva rovnaké páry, lebo na nich bola zľava, v maličkom sáčku soli do kúpeľa proti melanchólii,  v obrázku prinesenom z hodiny výtvarnej výchovy, v upletenom náramku ukrytom v zápalkovej škatuľke...

Som vďačná za takéto darčeky. Za tých úprimných, čistých ľudí, ktorí by mi zniesli modré z neba, keby mohli a pre ktorých by som ja zomrela, keby bolo treba. Môže to znieť ako klišé, pravda je niekde tam.

Avšak načo hovoriť o nereálnych veciach a o modrom z neba, keď cítim okolo seba príjemnú vôňu osviežovača vzduchu v tvare stromčeka a popíjam stopercentný pomarančový džús.

Maruška Kožlejová

Ako chytať v žite

Editorial

Pred 22 rokmi si naši rodičia vyštrngali zmenu režimu. Môj profesor tvrdí, že boli len bábkami za ktoré ťahali iní... „Ako to bolo“ sa dozvieme ťažko. Isté je, že zmena nastala, aj keď pre nás, mladých, je to len jedna z posledných kapitol dejepisu.

Sme možno dojčatá a deti minulého režimu, náš život sa však už odohráva v novom. Všade sa hovorí o demokracii, ale sotva ju vidieť. Žijeme vo svete, proti ktorému bojoval Marx a ďalší „zlí komunisti“, v akejsi karikatúre liberálnej demokracie – žijeme v kapitalizme. Čakať, že po prevrate už bude „dobre“ bolo naivné, a vôbec, my tu nie sme preto, aby sme žili dobrý život! Máme iné, dôležitejšie poslanie ako sa naháňať za vysokým platom, rýchlym autom, skvelým bytom... Naše miesto je teraz tu vo svete, ale nie vo svete pre seba. „Vy ste soľ zeme... Vy ste svetlo sveta“ (Mt 5, 13-16). Naše miesto je vo svete, vo svete pre Boha. Ale máme byť aktívni aj politicky?

Zvykli sme si viesť nezmyselné debaty o tom, čo by bolo dobré zmeniť, a nadávať na politikov s presvedčením, že my nič nezmôžeme. Oproti minulosti nie sme za naše názory postavení mimo zákon, ale ani vypočutí... Ale je pocit mladého kresťana „ja predsa nič nezmôžem“ len výhovorka alebo fakt? Máme stiahnuť chvost a nechať túto sféru iným, alebo aj tam je naše miesto? Má do toho čo povedať Biblia, a nájde sa niekto, kto sa pokúsi bojovať?

Možno sa nám treba prebudiť, v snoch sa predsa myslieť nedá, a začať pozerať ďalej ako len na špičku vlastného nosa... 

Juraj Sabol

Mladí a bezmocní?

Predpokladám, že tvorcovia témy pod pojmom „aktivizácia“ majú na mysli predovšetkým činnosť dobrovoľnú, teda nevyplývajúcu z nutnosti fyzického prežitia a zároveň prospešnú pre aspoň jedného ďalšieho človeka. Ak je to takto, potom budem tvrdiť, že aktivizovať sa majú všetky vekové generácie (s pochopiteľnou výnimkou príliš malých a príliš fyzicky, psychicky a mentálne slabých).

   

Otázka teda nestojí „či“, ale „ako“ a „kde“ sa majú mladí ľudia aktivizovať. Myslím si, že pre tieto dve otázky existujú zásady, ktoré som si ja osobne sformuloval nasledovne:

1. Prijať samého seba (byť si vedomý svojich schopností, ale aj obmedzení) a použiť svoje talenty čo najosožnejšie.

2. Nebáť sa snívať veľké sny, ale k ich realizácii postupovať malými krokmi. Prijať skutočnosť, že aj „malá“ služba má veľký význam.

3. Nepodliehať omylu, že aktivizácia môže prebiehať iba v organizovaných štruktúrach a mimo pracovného prostredia.

4. Nerobiť aktivity len preto, že „sa to má“ – pod tlakom štruktúry a okolia.

5. Pociťovať utrpenie pri uskutočňovaní aktivít neznamená, že som dobrý kresťan.

Pri prvej zásade je dôležité podotknúť, že podstatnú rolu v procese hľadania sa a taktiež už počas samotnej aktivizácie by mal zohrávať nejaký starší, skúsenejší človek – mentor. Mentor je človek, ktorý môže mladej nezorientovanej a rozorvanej duši dodať správny smer, pokoj a hlavne mi môže pomôcť odhaliť moje silné a slabé stránky. V útlejšom veku bol mojím prirodzeným mentorom otec, aj keď to bolo možno z oboch strán málo uvedomelé. Neskôr sa mojimi mentormi stali ľudia, ktorí to konali vedome, čím mi pomohli lepšie odhaliť seba samého, ale hlavne ma povzbudzovali na ceste hľadania životného poslania. Je nesmierne dôležité, aby „aktivista“ objavil v sebe dostatok sebareflexie a konal to, na čo naozaj má osobnostné predpoklady. Inak hrozí, že sa dostane do kŕču a stáva sa neznesiteľným bremenom pre seba samého i okolie. 

Keď som sa v roku 2007 vrátil zo študijného pobytu v USA späť do Bratislavy, bol som preniknutý americkým étosom veľkých snov. Aj som mal chvíľu pocit, že som súčasťou jedného, keď som 2 roky spolupracoval na príprave časopisu a diskusií pre úzke intelektuálne kruhy na Slovensku. Po čase sa však moja práca stala rutinnou a ja som stále sníval veľký sen – založiť inštitút pre výskum vzťahov medzi náboženstvom (cirkvami) a kultúrou. Nevedel som však vôbec ako. Niekedy v tom čase ma oslovil dnešný kazateľ v bratislavskom zbore CB Josef Sýkora, či by som sa nepridal k tímu, ktorý tvorí tzv. mládežnícke stretnutia s tým, že by som mal hľadať spôsoby, ako otvoriť mládeže pre ľudí zvonku. Moje nastavenie na „veľký“ projekt zrazu uzemnila „provinčná“ ponuka: „Poď robiť niečo spojené s lokálnym zborom Cirkvi bratskej vo vzťahu k okolitej spoločnosti.“ Ja som toto pozvanie prijal a výsledkom je, že už štvrtý rok s tímom podobne naladených ľudí organizujeme v spriatelenej čajovni na mesačnej báze diskusné večery NABOSO na rôzne témy so zaujímavými osobnosťami. Cieľom je, aby sme vytvorili mestskú platformu, kde sa mladí ľudia môžu zastaviť, aby trochu hlbšie rozmýšľali nad svojím životom a spoločnosťou. Nevyhýbame sa duchovným témam, ale snažíme sa o to, aby sa používal jazyk prístupný čo najširšej verejnosti. Táto skúsenosť ma naučila, že k uskutočňovaniu veľkých snov sa kráča väčšinou menšími krokmi. Nikdy preto nemôžeme podceňovať aktivitu, ktorú práve konáme, ak slúžime druhým ľuďom a rastie náš vnútorný človek. V tomto zmysle som presvedčený, že rovnako dôležitá aktivita ako schopnosť viesť rozhovor s hosťom je aj zapájanie ozvučovacej techniky, príprava občerstvenia, prípadne vítanie hostí. Tímová spolupráca nesmierne obohatila (a stále obohacuje) každého z nás.

V istom období svojho života som si myslel, že aktivizovanie má zmysel iba v organizovaných štruktúrach – predovšetkým cirkvách a občianskych združeniach. Bol to hlboký omyl. Štrukturované platformy sú možno lepším nástrojom na dosahovanie systémovej sociálnej zmeny, ale obrovský dopad môže mať aktivita na úplne neformálnej mikroúrovni - pri rozvíjaní vzťahov v prirodzených prostrediach škôl a zamestnaní.

Najmä v cirkvách existuje nebezpečenstvo, že sa aktivizujeme a slúžime preto, lebo sa to tak má. Ak však berieme vážne, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14, 23), potom sa musíme viacej spytovať samých seba, či skutočne veríme projektom, na ktorých sa v cirkvách podieľame. Koľko z toho je zvnútornená túžba slúžiť, a koľko zotrvačnosť alebo tlak okolia. Občas sme náchylní podliehať aj podľa mňa falošnej predstave o role utrpenia v kresťanstve. Keď si idem pretrpieť pobyt medzi Rómami, tak to neznamená, že sa správam ako Kristus. Pri aktivizovaní a službe musíme byť naopak ako jabloň plná zrelých jabĺk – tešiť sa z toho, kedy si z nás hladní konečne niečo utrhnú.

Igor André

Ako žiť tam, kde nie som doma?

Pavol v liste Filipanom hovorí, že „naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista“ (Flp 3:20). To však v zápätí znamená, že miesto, v ktorom sa v súčasnej dobe nachádzame, nie je naším domovom, ale niečím iným. Nie sme zo sveta, ale sme vo svete (Jn 17:15-16). Dôležitá otázka pre každého kresťana je: Ako sa mám správať vo svete, ktorý nie je mojim domovom?

Podobnú otázku si kládli aj Izraeliti, ktorí boli zajatí a odvlečení do vyhnanstva v Babylone. Niektorí si mysleli, že ich úlohou je čo najviac sa vzdialiť a oddeliť od pohanskej kultúry a nemať s ňou nič dočinenia. Boh však takéto reči nazval lživým proroctvom a vraví, že to nie sú jeho slová (Jer 29:9). Boh hovorí o pravom opaku:

„Toto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraela, všetkým odvlečeným, ktorých som poslal do zajatia z Jeruzalema do Babylonu: Stavajte domy a bývajte v nich, vysádzajte záhrady a jedzte ich plody. Berte si ženy a ploďte synov a dcéry, žeňte svojich synov a vydávajte svoje dcéry, aby plodili synov a dcéry, aby sa tam rozmnožili a neumenšovali sa. Usilujte sa o blaho mesta, kam som vás poslal do zajatia, modlite sa zaň k Hospodinovi, pretože od jeho blaha závisí aj vaše blaho“ (Jer 29:4-7).

V týchto veršoch nachádzame pomoc v našej otázke toho, aká je úloha kresťana v spoločnosti. Pán Ježiš nás neponechal na tomto svete preto, aby sme sa od neho vzďaľovali, aby sme boli v ňom! Úlohou Božieho ľudu je prinášať Božiu pravdu a milosť do každého prostredia, v ktorom chýba. A toto je nemožné dosiahnuť, pokiaľ sa Boží ľud z pohanského prostredia vzďaľuje.

Boh hovorí Izraelcom v Babylone (a svojim Duchom i kresťanom na Slovensku), ktorí sú v „cudzej krajine,“ ktorí „nie sú doma,“ aby stavali domy a aby sa o ne dobre starali, aby si zakladali rodiny a aby sa usilovali o blaho tejto pohanskej krajiny. Boh ich tam poslal z nejakého dôvodu. Pre Izrael to bol predovšetkým trest za neveru voči Bohu. Pre Cirkev to je predovšetkým misia.

Jednou z úloh kresťanov je pretvárať tento svet – šíriť Božie kráľovstvo a Kristovo panstvo po celej zemi. Pre väčšinu Slovákov je táto úloha sústredená hlavne na Slovensko. Boh chce požehnať Slovensko, ale chce si na to použiť svoj svätý ľud – kresťanov! Skrze nich chce pôsobiť, skrze nich chce meniť, skrze nich chce zachraňovať. Ale ako toto všetko bude Boh robiť, ak sa ukryjeme do svojich zborov?

Sme povolaní k tomu, aby sme vyšli von, usilovali sa o blaho Slovenskej republiky a boli tak Božími nástrojmi milosti a premeny. Majú sa preto kresťania zapájať do „svetských“ záležitostí, ako sú voľby, aktivity v spoločnosti, diskusie, či dokonca aj protesty? Rozhodne! Veď práve preto nás tu Ježiš ponechal, aby sme tento svet menili a nie iba pozorovali.

Do čoho všetkého má byť však kresťan zapojený? Do všetkého, pretože jeho úlohou je snažiť sa o blaho mesta, do ktorého ho Boh poslal (Jer 29:7) a každé jedno rozhodnutie má potenciál byť požehnaním, ale i prekliatím. Práve to je to miesto a chvíľa, kedy má kresťan otvoriť ústa a prehovoriť. 

Marek Tomašovič

blogERVIN - kráľ, alebo Kráľ?

Ján 6:15: „Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom, odišiel znova na vrch, aby bol celkom sám.“

Ježiš odmietol, aby ho urobili svojim kráľom, lebo chcel, aby bol tvojim.

Ján nám zaznamenáva, že prítomných mužov, ktorí počúvali Ježišove kázania, bolo 5000. Pridajme si k tomu ich manželky a deti a hneď máme vyššie číslo. Kľudne ich mohlo byť aj 20000 nasýtených piatimi chlebmi a dvomi rybami.

Je toto normálne? Nie je toto revolúcia? „Lacný, vlastne zadarmo, chlieb! Stačí prísť na Ježišove kázne!“ Aké veľké zhromaždenia mohli vznikať? Aké megazbory by sme mali? Samozrejme, ide o chlieb. Keby sme to premenili na sociálne hodnoty, presne tak isto by mohol dať dôchodky, vysoké platy (aj bez reálnej práce), uzdravil by všetkých ľudí, takže nemocnice by riešili iba úrazy... Keď bol Ježiš na začiatku služby s diablom na púšti, diabol mu ponúkol „všetky kráľovstvá sveta...všetku moc, slávu“ Lk 4:5-6.

Myslím, že Ježiš by bol dobrým sociálnym kráľom vo svojej dobe. Avšak nie preto prišiel. Pomohol by svojmu okoliu, ale On prišiel pomôcť celému svetu. Poslúžil by vo svojej dobe, ale Ježiš prišiel poslúžiť aj v 21.storočí. Bol by dobrý človek, ale zlý a neposlušný Boží syn. Zápas by nebol vyhral Pán Boh, ale Satan.

Vnímaš tú absurditu? Je to preto, pretože sa odchyľuje od toho, aký príbeh Ježiša poznáme my. Ako to je však s príbehom tvojim, dnes? Doba sa zmenila, ľudia nie. Politika je podstatná súčasť života človeka a spoločnosti. Je však potrebné rozlišovať jednu zásadnú vec: Kráľ kráľov a Pán pánov je len jeden.

Žiješ vo svojom okolí so svojim večným Kráľom, Ježišom alebo sociálnym kráľom, dočasným? Žiješ vo svojom okolí a dôveruješ Záchrancovi, ktorý zachraňuje duše a celých ľudí pre celú večnosť? Alebo dôveruješ kráľom, ktorý majú iba chlebíky pre ľudí? Prinášaš ľuďom večného Kráľa, alebo kráľa iba pre dnešok?

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/

Editorial

„Krutý návrat do reality“, v takomto duchu sa nesú prvé týždne školského roka či semestra. Leto plné táborov, prespávačiek, výletov, dovoleniek či sladkého leňošenia sa stáva milou spomienkou a zas môžeme odpočítavať dni do ďalšieho voľna. Z piatka sa stáva sviatok a pondelkové rána by sme najradšej vymazali z rozvrhu... nezávidím pracujúcim s troma týždňami dovolenky.

September je ale známy aj inou akciou, pravidelne sa opakujúcou, síce dobrovoľnou ale o to potrebnejšou – konferencia mládeže CB. Tohto ročná so sebou priniesla zmenu – nový názov, teda „KMCB“ sa mení na „Update“. Tento výraz pochádza z počítačovej terminológie a označuje „aktualizáciu (zdokonalenie) tej istej verzie počítačového programu za novšiu“. To by teda mala táto akcia spĺňať. Samozrejme nie vylepšovať počítačový program, ale nás účastníkov. V tomto meniacom sa svete nemôžeme zostať stáť, buď porastieme, alebo padneme.

Téma večerných programov bola „Drž sa zubami nechtami“, s ktorou sa popasovali rečníci Clayton Fergie a Ján Máhrik. Organizátori pripravili taktiež slušný výber seminárov a dielní. V tomto čísle vám prinášame aspoň malú ochutnávku.

Nie je to prvá a dúfam ani posledná konferencia mládeže, na ktorej som bol. Z môjho pohľadu, tento rok neprekvapila ale ani nesklamala. „Update“ ale potrebujeme každý deň, nezmenia nás skvelí rečníci ani úžasné semináre, no môžu byť dobrým Božím nástrojom. Dáme sa Mu do rúk?

Juraj Sabol

Ľudo Fekete: Uzdravenie zraneného srdca

„Svet nie je miestom, kde prebýva radosť a láska. Ale je miestom, kde prebýva zrada, bezmocnosť a rozpoltenosť ľudí. Život je plný bolesti a je iný než o akom snívajú deti. Aj keby sme vyrastali v tom najlepšom prostredí, v najlepšej rodine, v najlepšej štvrti, tak sa bolesti nikdy nevyhneme. Nájde si naše srdcia a vstúpi do nich. Nepýta sa, neprosí, neklope, rozkopne dvere a s mocou zaujme miesto v našom živote. Ľudia nemajú bolesť radi. Vždy sa snažíme bolesť utlmiť a hľadáme spôsob, akým by sa to dalo čo najskôr dokázať. Neuvedomujeme si pri tom, že samotná bolesť sama o sebe nie je zlá. Bolesť je pocit, ktorý nám indikuje, že niečo nie je v našom tele alebo v našom živote v poriadku.“ Práve tieto slova zaznievali z úst Ľuda Fekete, keď som vstupovala do miestnosti, kde viedol svoj seminár s názvom „Uzdravenie zraneného srdca“.

Očakávaní, či otázok, s ktorými som išla na seminár, bolo naozaj dosť, no odpovedí a myšlienok, s ktorými som odchádzala, bolo ešte viac. Je pre mňa veľmi ťažké zhrnúť len na pár riadkov tému, o ktorej bolo hovorené minimálne hodinu a pol. Azda to najhlavnejšie, čo som si uvedomila, je, že nielen svet okolo, ale často už aj moderné kresťanstvo má problém sa vysporiadať s bolesťou, má tendenciu nám hovoriť, že je možné, aby sme boli oslobodení od bolesti života, že je možné bezstarostnosť a dokonalú radosť prežívať už TERAZ. Učíme sa predstierať, že už teraz môžeme pociťovať to, čo nám má poskytnúť až nebo. Radi by sme sa vzdali bolestného poznania, aký je život v tomto svete ťažký a bolestivý. Avšak bez tohto poznania nikdy nemôžeme prežiť skutočnú hlbokú premenu nášho charakteru, ktorú nám Kristus ponúka. Ak chceme prežiť Božiu moc vo svojich životoch, tak musíme vyjsť na púšť tohto sveta. Aj keď sa s bolesťou naučíme vysporiadať, tak tá, až do dňa Kristovho príchodu, z našich životov nezmizne. Avšak už nás nebude poznačovať k hriechu, ale nás bude približovať Kristovi a k Jeho láske.

Jana Lesňáková

Z Austrálie na Spiš

Konferencia UpDate pomaly finišuje a pri večeri so mnou sedí vzácny hosť, Clayton Fergie. Prvá otázka sa ponúka sama:

Čo sa stalo, že niekto príde z Austrálie, aby bol rečníkom pre mladých na Slovensku?

Nie som si veľmi istý, ale myslím, že Natália [Luptáková] s tým má niečo spoločné (smiech). Obaja pracujeme pre rovnakú organizáciu. Natália je riaditeľ Scripture Union (SU) na Slovensku.

Mohol by si povedať niečo viac o Tvojej službe v SU?

Samozrejme. Pracujem ako medzinárodný pracovník a mojou úlohou je podporovať prácu SU na národnej úrovni. Obnáša to širokú škálu činností, napríklad pomáhame miestnej SU pri hľadaní stratégie služby. Môžu chcieť rozvinúť službu v novej oblasti, nový štýl služby. Môžeme pre nich byť hlasom z vonka.

Čo je vlastne cieľom SU?

SU sa sústreďuje na deti a mládež a sú dve veci, ktoré chceme dosiahnuť. Prvá je, aby mladí viac objavovali Písmo a to aby ich potom viedlo bližšie k Bohu. Chceme napomôcť tomu, aby mladí ľudia duchovne rástli a dospievali. Chceme, aby boli súčasťou miestnych zborov a slúžili svetu okolo seba.

Mohol by si povedať niečo o svojom osobnom živote, Tvojej rodine, koníčkoch?

Mám päť detí a všetky už sú dospelé. V skutočnosti jedno z nich práve čaká naše prvé vnúča. Má sa narodiť len pár týždňov potom, ako sa vrátim domov. Moja manželka a ja sme vyrastali v Papuy Novej Guiney, spolu sme chodili do školy. Ona je sestrička v nemocnici.

Čo je za tým, že ste obaja boli v Papuy Novej Guiney?

Vyrastal som v troch krajinách, okrem Papuy ešte v Japonsku a Austrálií. Je to trochu divné a dôvodom bola práca môjho otca. On je ekonóm a pracoval buď pre OSN, alebo vládu. V Papuy pracoval pre vládu ako štatistik. Rodičia mojej ženy tam boli ako misionári, čo sú dva odlišné ciele.

Mohol by si čitateľom predstaviť myšlienku konferencie a Tvoju úlohu?

Chceme sa zamerať na Bibliu, čo je asi jeden z hlavných dôvodov, prečo ma pozvali. Chceme povzbudiť mladých, aby čítali Bibliu a nielen to, ale aby aj žili to čo je v nej. Aby jej skutočne dovolili ovplyvniť ich životy. Téma je Drž sa zubami-nechtami a Božie Slovo je to, čoho sa máme držať.

Mojou úlohou je pomôcť mladým, aby si uvedomili, že Biblia je viac ako len kniha. Snažím sa ukázať, že Biblia je v skutočnosti príbeh, veľký príbeh. Je to celé historický príbeh Kráľa a jeho kráľovstva. Je dôležité si všimnúť, že my sme súčasťou tohto príbehu. Biblický príbeh má dva konce – na jednom je stvorenie a na druhom nové stvorenie. Prvé sa už stalo a nové stvorenie má nastať. My sa nachádzame medzi nimi. Pán Boh si v celých dejinách povoláva ľudí, aby boli súčasťou Jeho plánu obnovy. Toto obnovenie je už v Kristovi dokonané, ale nové stvorenie má ešte len nastať. Boh pokračuje a povoláva si nás, aby sme boli súčasťou Jeho príbehu a Jeho plánov. Sme povolaní byť deťmi Jeho kráľovstva slúžiť v tomto svete, ktorý zúfalo potrebuje pomoc.

Ako sa bude táto téma rozvíjať dnes, na poslednom večernom programe?

Budem hovoriť o tom, ktoré veci nás odťahujú od Písma, vyrušujú a odvádzajú zlým smerom. Budeme tiež hovoriť o spôsoboch, ako kopať hlbšie. Lebo je dobré otvoriť Bibliu a čítať si ju, ale porozumieť môže byť dosť namáhavé. Žijeme v modernej dobe - ako porozumieme textom, ktoré vznikli v staroveku? O tom budem tiež hovoriť a dúfam, že si dnes účastníci odnesú dve veci – aby sa postavili tomu, čo ich vyrušuje a aby si vylepšili svoje schopnosti porozumieť Písmu. K tomu lepšiemu porozumeniu patrí Duch Svätý, ktorý nám osvetľuje Písmo.

Mohol by si sa s nami podeliť o osobnú skúsenosť s biblickým príbehom?

Napadá mi príbeh o márnotratnom synovi. Sú tam tri postavy – mladší a starší syn a otec. A potom sú tu tí, ktorí počúvajú Ježišov príbeh. Tam sú dve skupiny – farizeji a colníci, ktorých by sme dnes možno mohli prirovnať k vaším Rómom. Možno by dnes s nimi Ježiš trávil veľa času, ako vtedy s colníkmi.

V tom príbehu mladší syn akoby povedal otcovi „bol by som rád, keby si bol mŕtvy“. Je to obrovská urážka spýtať sa otca o svoje dedičstvo pred jeho smrťou. Tento syn sa má potom horšie a horšie až jedáva spolu s prasatami. Mali dokonca viac než on. Pre židovského chalana to musela byť najhoršia možná vec. On sa však obráti, vráti k otcovi a sledujeme tú úžasnú obnovu. Syn si uvedomuje, že už nemá právo byť synom a ide si pýtať len prácu. Ale otec mu jasne ukazuje, že je stále jeho synom. Hriech mladšieho je úplne zjavný. Veľa krát som uvažoval nad úlohou staršieho brata. Potom mi niekto vysvetlil, že v tej kultúre bol hriech toho staršieho rovnaký, ak nie ešte horší. Ale nám to po 2000 rokoch už nie je také zrejmé. Ľudia v tej kultúre chápali, že ak mladší syn tak urazil otca, bolo zodpovednosťou staršieho brata ho napomenúť. Tento starší brat má veľký problém, pretože zostáva ticho. Je to ticho, ktoré znie veľmi hlasno. Učím sa rozoznať mlčanie v Písme, lebo môže veľmi napomôcť k porozumeniu. Starší syn teraz vlastne súhlasí s mladším – „Otče, prial by som si, aby si bol mŕtvy“.

On si myslel, že si musí pozornosť otca odpracovať, nerozumel bezpodmienečnej láske. Starší brat je pozvaný, aby sa zúčastnil oslavy a my nevieme, či to urobí. Príbeh nám už nehovorí, ako to dopadlo. V tomto podobenstve otec predstavuje Ježiša, mladší syn colníkov, ktorých hriech je zjavný a starší zastupuje farizejov. Farizeji totiž verili, že si musia zaslúžiť Božiu lásku. Tento príbeh bol obrovskou výzvou pre poslucháčov, zvlášť farizejov. Ale Ježiš im aj týmto príbehom dáva pozvanie – pripojíte sa, alebo zostanete vonku?

Pre nás je otázka, kde sa nájdeme v tomto príbehu. S ktorou postavou sa môžeme identifikovať? Je dôležité porozumieť, ako tento príbeh vrhá svetlo na náš príbeh. Potrebujeme poctivo študovať Písmo, aby sme nato prišli a chcem povzbudiť mladých ľudí, aby to robili. Potrebujeme skúmať historické pozadie tých textov a porozumieť aj tomu, čo znamenajú pre nás. Otázka pre nás napr. môže byť: Ako pristupuješ k Rómom? Potrebujeme zobrať Bibliu ako zrkadlo a vidieť, ako odráža naše životy. Niekedy v tom zrkadle vidíme to, čo s čím súhlasíme. Alebo nám niekedy ukazuje, čo potrebujeme zmeniť. 

Je niečo, čo ťa prekvapilo na Slovensku? Ak áno, tak čo?

Neviem, či prekvapenie je správne slovo. Som veľmi krátko na Slovensku. Všimol som si, že je to veľmi krásna krajina. Odchádzam už v utorok, chcem by som mať vrtuľník, aby som mohol preletieť a vidieť celú túto krajinu!

Ale zaujala ma pozícia Rómov v spoločnosti. Som rád, že sú tu kresťania, ktorí sa snažia v tejto veci prinášať obnovu. Aj u nás máme rôzne skupiny, s ktorými musíme zápasiť, máme rôznu kultúru, ale obývame rovnakú krajinu.

Vidím tu tiež vychádzajúcu generáciu, ktorá je nabudená na budúcnosť, aj keď tá vyzerá veľmi hrozivo. Vnímam to tu na väčšine mladých, ktorých tu stretávam.

Vďaka za rozhovor!

Juraj Institoris

Aký bol „Update” pre mňa?

Tento rok som bol prvýkrát na UPdate lebo som sa práve prisťahoval sem z Írska s Filipkou. Asi sa pre väčšinu ľudí musím predstaviť, a potom budete môcť rozumieť rôzny spôsoby, ako pre mňa bol UPdate dôležite skusenosť. Môje prvé spojenie so Slovenskom bolo vlastne priateľstvo s Mahrikovcami keď boli v Irsku pred skôr dvadsiatimi rokmi, tak tešilo ma že som mal šancu ich vidieť; aj s nimi hrať. Verím že toto priateľstvo bude rasť ako bývame a môžno spolu pracujeme budovať kraľovstvo tu na Slovensku.

Keď som nový v cebečku bolo mi dôležite spoznať s ľudmi, ale vlastne som sa stretol tak veľa ľudi, že si nepamätam takmer nikoho! Ani mená ani tvári! Už som mal zopár trapne konversacie o tom na Facebook. Prosim vás všetci odpustite ma, som starší než vy!

No. Na začiatku leta sme prišli do Filipkínho zboru a hned som tam začal viest chvály. To som robil dlho v Irsku ale tu je to niečo iné. Čoskoro som citil celkom ohromený. Nevedel som tu jazyk, kulturu, pesničky a tak ďalej. Chcel som mať možnosť sa naučiť pôvodné Slovenské pesničky lebo pevne verím že použiť stále preklady nie je ideálne, a vedel som že nie treba. Na UPdate som zistil to čo som už podozrieval, že máte tu bohatý výber kvalitných pôvodných pesničiek. Chcem vás povzbudiť že máte tu veľa talentovaných ľudí aj pesničkarov, a môžete teda začínať spievať svetu Slovenskovú vlastnú piesne.

Graeme Donaldson

(V pôvodnom znení bez jazykovej úpravy.)

Tomáš Henžel – Ako nezmiznúť?

Neviem, koľkí z vás už niekedy skúšali žonglovať. Dve loptičky nie sú problém, tri možno, ale štyri? Mne už niekedy aj tie dve padajú... Tomáš pripodobnil naše životy takémuto žonglovaniu, kde loptičky sú rôzne veľké a ťažké. Rodina, partnerstvo, škola, možno práca... a zbor. A ak nám má nejaká loptička spadnúť, ktorá to bude? Ktorú necháme tak? Pravdepodobne tú, ktorú môže zdvihnúť niekto iný – zbor.

Čím sme starší a prichádza vysoká škola, práca alebo vlastná rodina, tým menej môžeme fungovať v hesle „venujem tomu svoj voľný čas“. Žiaden totižto nemáme. Preto musíme svoj postoj preorientovať k práci na diele služby tam, kde sme.

Naši rovesníci prestávajú v aktívnej službe v zbore s rôznymi odôvodneniami. Či už je to prílišná zaneprázdnenosť a naivná predstava, že sa vrátia „keď sa to zlepší“, alebo majú pocit, že oni si už odslúžili dosť. Môže to byť aj zlou zborovou výchovou, kde zopár ľudí robí všetko, ale aj tým, že človek vytesní zbor zo svojho súkromia, prípadne má životného partnera bez priorít v zbore. Spoznávate to?

Treba sa navzájom napomínať a pripomínať si, že služba nie je o voľnom čase. Všetky naše „loptičky“ treba žiť spolu a rovnako, konzistentne. Paralelné životy sú ťarcha, ktorá pôsobí to, že niektorú „loptičku“ môžeme úplne stratiť.

Na záver Tomáš položil otázku, ktorú by si mal zodpovedať každý jeden z nás: „Je môj život žitý pre Krista alebo pre mňa?“

Naďa Klaudíny

Editorial

Letné tábory pre mňa mali vždy istú výnimočnosť. Ako úplne malé dieťa som ich neznášala, lebo som nemala chuť sa zoznamovať s kopou iných deciek, byť týždeň z domu a zo svojho stereotypu niekde, kde sa neustále niečo deje a človek nemá chvíľku pokoja alebo súkromia. Časom sa však tento môj pohľad zmenil. Začala  som sa na tábory začínala tešiť, viac si užívať všetky súťaže a úlohy, naučila som sa prispôsobiť sa okoliu a užívať si každú chvíľu medzi neznámymi ľuďmi. Tábor pre mňa dnes znamená krásne spomienky na neuveriteľné letné zážitky, nádhernú prírodu a nočné dobrodružstvá a na krásnu námahu, ktorou som spolu so svojimi priateľmi mohla poslúžiť na niektorých „pracovných“ táboroch Žilinského zboru.

Ako účastník som si však nikdy neuvedomila, koľko úsilia venujú ľudia odo mňa starší a skúsenejší na to, aby decká, akým som bola aj ja, prežili nádherný týždeň v bezpečí, zábave a učení sa niečoho nového. Pre mňa to boli ľudia, na ktorých som sa vždy mohla spoľahnúť a ktorí vždy vedeli, čo sa smie a čo nie tak prirodzene, že som to nevnímala ako nejakú námahu. Až teraz, keď vidím svojich priateľov preberať toto žezlo, uvedomujem si, aká je to náročná práca. Títo ľudia obetujú svoj voľný čas, vezmú si v práci dovolenku a prevezmú zodpovednosť za desiatky mladých ľudí na minimálne jeden týždeň, kedy pomaly ani nespia, len aby všetko dopadlo ako má. Venujú mnoho hodín svojho voľna príprave podrobného programu tak, aby si deti užili každú jednu minútu, aby sa nenudili, boli v bezpečí a snažia sa upriamiť ich pozornosť nielen na zábavu ale aj na evanjelium. Ich snaha a ich obeta je úžasná a myslím, že nie vždy si rodičia alebo ľudia okolo nich uvedomujú plnú hodnotu ich služby, najmä rodičia detí, ktoré prídu „zvonku,“ ako som kedysi prišla aj ja.

Z vlastnej skúsenosti vidím, že títo ľudia nestoja o pozornosť alebo o potľapkanie po pleciach a všetko čo robia, robia pre Boha a šírenie evanjelia. Aj napriek tomu chcem teraz upriamiť na nich pozornosť. Povedať im veľké ĎAKUJEM za všetkých, ktorí raz boli len účastníkmi, o ktorých bolo skvelo postarané a ktorí mali možnosť počúvať evanjelium a aj prostredníctvom táborov nájsť alebo upevniť svoju cestu k Bohu.

Veď keď sa dokazujete v tejto službe lásky, oslavujú Boha že sa poslušne priznávate k evanjeliu Kristovmu a štedro sa delíte s nimi a so všetkými; (2K 9:13)

Eva Kianičková

Zóna 614

Do “rekreačného” objektu Bystrička sme prišili 25.7. (utorok), kde nás privítali traja Švajčiari z organizácie Juropa, ktorá sa venuje práci s vedúcimi dorastu. Nasledujúcich 5 dní sme absolvovali v poradí už tretí Juropa kurz (GLT - Group leadership treaning) vedúcich dorastu. Švajčiari odovzdávali svoje “know-how”, ktoré sme mohli aplikovať hneď o pár dní na tábore.

Krásna oravská príroda s kombináciou s dobrým počasím nám obmäkčovala naše nevypočuté výčitky voči objektu táboriska, v ktorom kadečo nefungovalo. Jediná prístupová cesta z civilizácie viedla cez labilný mostík s veľavravným nápisom “Vstup na vlastné riziko”. Batožinu nám do objektu ponad rieku Orava priniesla rozbitá lanovka. Všetko nasvedčovalo tomu, že postapokalyptická tematika celoslovenského dorasteneckého tábora bude pre nás aj pre dorastencov veľmi autentická. Kľúčový verš tábora sme vybrali z Izaiáša 61,4 (kvôli tomu je v názve tábora číslo 614): “Vybudujú staré ruiny, postavia zrúcaniny predkov, obnovia spustošené mestá, zrúcaniny mnohých pokolení.” Bol to výstižný verš nielen pre tému tábora, ale aj pre areál, ktorý umocňoval zážitok z témy.

Po kurze sa ku nám pripojili ďalší vedúci a nasledujúce dva dni voľna sme strávili teambuilingom a dokončovaním príprav na tábor ZÓNA 614. Dorastencov (vo veku 12-15) sme hneď pri vstupe do areálu voviedli do príbehu, ktorého sa hneď stali súčasťou. Celý tábor sa niesol v duchu katastrofickej histórie: Svet sa nachádza v roku 2023. Pred 11 rokmi vypukla tretia svetová vojna a následky boli devastujúce. Celá Zem bola zamorená radiáciou okrem jedinej oblasti, ktorá nesie pomenovanie ZÓNA 614. Práve do tejto oblasti smerujú noví imigranti (dorastenci), ktorí sa chcú zachrániť. V zóne vládne vojenský režim, čo dorastenci pocítili hneď pri registrácii. Pri vstupe do areálu ich sprevádzali vojenské hliadky, ktoré navnadili atmosféru výnimočného stavu. Počas tábora sa však príde na to, že v skutočnosti aj táto oblasť je zamorená a všetci dorastenci sú kontaminovaní. Ak existuje nejaká záchrana na prežitie, tak musí prísť z nezamorenej oblasti, čiže nie zo Zeme.

Príbeh zóny bol alegóriou na dejiny spásy, ktoré sme počas tábora rozoberali. Boh stvoril dokonalý svet, ktorý bol dokonale rozbitý človekom (hriechom). Hriech symbolizovala radiácia - smrteľná choroba, z ktorej sme sa nevedeli dostať sami. Preto musel prísť niekto, kto nebol zasiahnutý hriechom. Dorastenci si prechádzali jednotlivými časťami evanjelia postupom týždňa, čo sa vyvrcholilo večerom, kde sme hovorili o Kristovej obeti. Do tábora v ten večer prišiel Ervin Mittelmann, ktorý hovoril osobné svedectvo. Videl som, že evanjelium, ktoré hovoril, prinútilo niektorých dorastencov riešiť s Bohom svoje životy.

To, že Nepriateľ chodil okolo nás ako “revúci lev” sme mohli vidieť každý deň. Napríklad úrazy, ktoré mohli byť smrteľné. Alebo spory s paranoidným majiteľom objektu, ktorý sa zľakol, že ho chceme oklamať. Bol to azda najintenzívnejší zážitok, keď nám majiteľ nakrátko vypol elektriku a povedal nám, že sa máme do nasledujúceho rána odsťahovať. Boh postupne pracoval na nás a na majiteľovi a, našťastie, sme žiadne krízové plány nemuseli riešiť.

Počas tábora som si všimol jednu zásadnú vec v tíme vedúcich. Mám pocit, že tím bol každým prichádzajúcim problémom jednotnejší. Či sa už jednalo o maličkosti alebo o vážne obavy, ktoré ohrozovali priebeh tábora. Okrem iného, pre mnohých z nás ZÓNA 614 nebol prvý tábor tohto leta, čo sa prejavilo na únave. Napríklad anglický kemp KECY, ktorý bol vo viacerých zboroch na Slovensku, skončil tesne pred naším odchodom na kurz. No myslím, že napriek tomu vyčerpanosť v tíme nebola citeľná, pretože stále, keď niekto potreboval pomôcť, bol naporúdzi ochotný vedúci. Bolo pre mňa veľmi povzbudivé sledovať ako nás nezjednocuje len spoločná voľnočasová aktivita, ale Kristove telo, ktorého sme súčasťou.

Počas celého tábora nám asi len jedno ráno pršalo, okrem toho bolo veľmi priaznivé počasie na rôzne aktivity. Či už išlo o kúpanie v Orave alebo prespávanie v prírode. Myslím, že to bola jedna z mnohých vecí, za ktoré môžeme byť vďační. ZÓNA 614 sa skončila, no Božia práca na životoch dorastencov sa neskončila.

Ondrej Jurčo (Prešov)