Neviem, koľkí z vás už niekedy skúšali žonglovať. Dve
loptičky nie sú problém, tri možno, ale štyri? Mne už niekedy aj tie dve
padajú... Tomáš pripodobnil naše životy takémuto žonglovaniu, kde loptičky sú
rôzne veľké a ťažké. Rodina, partnerstvo, škola, možno práca...
a zbor. A ak nám má nejaká loptička spadnúť, ktorá to bude? Ktorú
necháme tak? Pravdepodobne tú, ktorú môže zdvihnúť niekto iný – zbor.
Čím sme starší a prichádza vysoká škola, práca alebo vlastná
rodina, tým menej môžeme fungovať v hesle „venujem tomu svoj voľný čas“.
Žiaden totižto nemáme. Preto musíme svoj postoj preorientovať k práci na
diele služby tam, kde sme.
Naši rovesníci prestávajú v aktívnej službe
v zbore s rôznymi odôvodneniami. Či už je to prílišná zaneprázdnenosť
a naivná predstava, že sa vrátia „keď sa to zlepší“, alebo majú pocit, že
oni si už odslúžili dosť. Môže to byť aj zlou zborovou výchovou, kde zopár ľudí
robí všetko, ale aj tým, že človek vytesní zbor zo svojho súkromia, prípadne má
životného partnera bez priorít v zbore. Spoznávate to?
Treba sa navzájom napomínať a pripomínať si, že služba
nie je o voľnom čase. Všetky naše „loptičky“ treba žiť spolu a rovnako,
konzistentne. Paralelné životy sú ťarcha, ktorá pôsobí to, že niektorú
„loptičku“ môžeme úplne stratiť.
Na záver Tomáš položil otázku, ktorú by si mal zodpovedať
každý jeden z nás: „Je môj život žitý pre Krista alebo pre mňa?“
Naďa Klaudíny
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára