„Svet nie je miestom, kde prebýva radosť a láska. Ale je miestom, kde
prebýva zrada, bezmocnosť a rozpoltenosť ľudí. Život je plný bolesti a je iný
než o akom snívajú deti. Aj keby sme vyrastali v tom najlepšom prostredí, v
najlepšej rodine, v najlepšej štvrti, tak sa bolesti nikdy nevyhneme. Nájde si
naše srdcia a vstúpi do nich. Nepýta sa, neprosí, neklope, rozkopne dvere a s
mocou zaujme miesto v našom živote. Ľudia nemajú bolesť radi. Vždy sa snažíme
bolesť utlmiť a hľadáme spôsob, akým by sa to dalo čo najskôr dokázať.
Neuvedomujeme si pri tom, že samotná bolesť sama o sebe nie je zlá. Bolesť je
pocit, ktorý nám indikuje, že niečo nie je v našom tele alebo v našom živote v
poriadku.“ Práve tieto slova zaznievali z úst Ľuda Fekete, keď som
vstupovala do miestnosti, kde viedol svoj seminár s názvom „Uzdravenie
zraneného srdca“.
Očakávaní, či otázok, s ktorými som išla na seminár, bolo naozaj dosť, no odpovedí
a myšlienok, s ktorými som odchádzala, bolo ešte viac. Je pre mňa
veľmi ťažké zhrnúť len na pár riadkov tému, o ktorej bolo hovorené
minimálne hodinu a pol. Azda to najhlavnejšie, čo som si uvedomila, je, že
nielen svet okolo, ale často už aj moderné kresťanstvo má problém sa
vysporiadať s bolesťou, má tendenciu nám hovoriť, že je možné, aby sme boli oslobodení
od bolesti života, že je možné bezstarostnosť a dokonalú radosť prežívať už
TERAZ. Učíme sa predstierať, že už teraz môžeme pociťovať to, čo nám má
poskytnúť až nebo. Radi by sme sa vzdali bolestného poznania, aký je život v
tomto svete ťažký a bolestivý. Avšak bez tohto poznania nikdy nemôžeme prežiť
skutočnú hlbokú premenu nášho charakteru, ktorú nám Kristus ponúka. Ak chceme
prežiť Božiu moc vo svojich životoch, tak musíme vyjsť na púšť tohto sveta. Aj
keď sa s bolesťou naučíme vysporiadať, tak tá, až do dňa Kristovho príchodu, z
našich životov nezmizne. Avšak už nás nebude poznačovať k hriechu, ale nás bude
približovať Kristovi a k Jeho láske.
Jana Lesňáková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára