Mladí a bezmocní?

Predpokladám, že tvorcovia témy pod pojmom „aktivizácia“ majú na mysli predovšetkým činnosť dobrovoľnú, teda nevyplývajúcu z nutnosti fyzického prežitia a zároveň prospešnú pre aspoň jedného ďalšieho človeka. Ak je to takto, potom budem tvrdiť, že aktivizovať sa majú všetky vekové generácie (s pochopiteľnou výnimkou príliš malých a príliš fyzicky, psychicky a mentálne slabých).

   

Otázka teda nestojí „či“, ale „ako“ a „kde“ sa majú mladí ľudia aktivizovať. Myslím si, že pre tieto dve otázky existujú zásady, ktoré som si ja osobne sformuloval nasledovne:

1. Prijať samého seba (byť si vedomý svojich schopností, ale aj obmedzení) a použiť svoje talenty čo najosožnejšie.

2. Nebáť sa snívať veľké sny, ale k ich realizácii postupovať malými krokmi. Prijať skutočnosť, že aj „malá“ služba má veľký význam.

3. Nepodliehať omylu, že aktivizácia môže prebiehať iba v organizovaných štruktúrach a mimo pracovného prostredia.

4. Nerobiť aktivity len preto, že „sa to má“ – pod tlakom štruktúry a okolia.

5. Pociťovať utrpenie pri uskutočňovaní aktivít neznamená, že som dobrý kresťan.

Pri prvej zásade je dôležité podotknúť, že podstatnú rolu v procese hľadania sa a taktiež už počas samotnej aktivizácie by mal zohrávať nejaký starší, skúsenejší človek – mentor. Mentor je človek, ktorý môže mladej nezorientovanej a rozorvanej duši dodať správny smer, pokoj a hlavne mi môže pomôcť odhaliť moje silné a slabé stránky. V útlejšom veku bol mojím prirodzeným mentorom otec, aj keď to bolo možno z oboch strán málo uvedomelé. Neskôr sa mojimi mentormi stali ľudia, ktorí to konali vedome, čím mi pomohli lepšie odhaliť seba samého, ale hlavne ma povzbudzovali na ceste hľadania životného poslania. Je nesmierne dôležité, aby „aktivista“ objavil v sebe dostatok sebareflexie a konal to, na čo naozaj má osobnostné predpoklady. Inak hrozí, že sa dostane do kŕču a stáva sa neznesiteľným bremenom pre seba samého i okolie. 

Keď som sa v roku 2007 vrátil zo študijného pobytu v USA späť do Bratislavy, bol som preniknutý americkým étosom veľkých snov. Aj som mal chvíľu pocit, že som súčasťou jedného, keď som 2 roky spolupracoval na príprave časopisu a diskusií pre úzke intelektuálne kruhy na Slovensku. Po čase sa však moja práca stala rutinnou a ja som stále sníval veľký sen – založiť inštitút pre výskum vzťahov medzi náboženstvom (cirkvami) a kultúrou. Nevedel som však vôbec ako. Niekedy v tom čase ma oslovil dnešný kazateľ v bratislavskom zbore CB Josef Sýkora, či by som sa nepridal k tímu, ktorý tvorí tzv. mládežnícke stretnutia s tým, že by som mal hľadať spôsoby, ako otvoriť mládeže pre ľudí zvonku. Moje nastavenie na „veľký“ projekt zrazu uzemnila „provinčná“ ponuka: „Poď robiť niečo spojené s lokálnym zborom Cirkvi bratskej vo vzťahu k okolitej spoločnosti.“ Ja som toto pozvanie prijal a výsledkom je, že už štvrtý rok s tímom podobne naladených ľudí organizujeme v spriatelenej čajovni na mesačnej báze diskusné večery NABOSO na rôzne témy so zaujímavými osobnosťami. Cieľom je, aby sme vytvorili mestskú platformu, kde sa mladí ľudia môžu zastaviť, aby trochu hlbšie rozmýšľali nad svojím životom a spoločnosťou. Nevyhýbame sa duchovným témam, ale snažíme sa o to, aby sa používal jazyk prístupný čo najširšej verejnosti. Táto skúsenosť ma naučila, že k uskutočňovaniu veľkých snov sa kráča väčšinou menšími krokmi. Nikdy preto nemôžeme podceňovať aktivitu, ktorú práve konáme, ak slúžime druhým ľuďom a rastie náš vnútorný človek. V tomto zmysle som presvedčený, že rovnako dôležitá aktivita ako schopnosť viesť rozhovor s hosťom je aj zapájanie ozvučovacej techniky, príprava občerstvenia, prípadne vítanie hostí. Tímová spolupráca nesmierne obohatila (a stále obohacuje) každého z nás.

V istom období svojho života som si myslel, že aktivizovanie má zmysel iba v organizovaných štruktúrach – predovšetkým cirkvách a občianskych združeniach. Bol to hlboký omyl. Štrukturované platformy sú možno lepším nástrojom na dosahovanie systémovej sociálnej zmeny, ale obrovský dopad môže mať aktivita na úplne neformálnej mikroúrovni - pri rozvíjaní vzťahov v prirodzených prostrediach škôl a zamestnaní.

Najmä v cirkvách existuje nebezpečenstvo, že sa aktivizujeme a slúžime preto, lebo sa to tak má. Ak však berieme vážne, že „všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14, 23), potom sa musíme viacej spytovať samých seba, či skutočne veríme projektom, na ktorých sa v cirkvách podieľame. Koľko z toho je zvnútornená túžba slúžiť, a koľko zotrvačnosť alebo tlak okolia. Občas sme náchylní podliehať aj podľa mňa falošnej predstave o role utrpenia v kresťanstve. Keď si idem pretrpieť pobyt medzi Rómami, tak to neznamená, že sa správam ako Kristus. Pri aktivizovaní a službe musíme byť naopak ako jabloň plná zrelých jabĺk – tešiť sa z toho, kedy si z nás hladní konečne niečo utrhnú.

Igor André