Počas májových prechádzok si neviem nevšímať zaľúbené páriky.
V horšom prípade sa okázalo bozkávajú a ohmatávajú, (dúfam, že ešte
stále) pohoršujúc svoje okolie, v tom lepšom nerobia takmer nič, len sa
prechádzajú, posedávajú na lavičkách alebo vylihujú v parku.
Veľmi mi vadí, keď mám niečo robiť a neviem, aký to má
zmysel. Keď pozorujem tých zaľúbencov, ktorí nerobia takmer nič, hovorím si: Načo je
to dobré? Veď to je zabitý čas! Zaľúbení ľudia majú toľko energie, že dokážu
robiť úžasné veci! A oni namiesto toho, plytvajú časom tým, že vysedávajú
na lavičke v parku. Aké mrhanie!
No neskôr mi to došlo: Oni nepotrebujú robiť nič. Im stačí
príomnosť toho druhého a vzájomná blízkosť. Pre nich to má zmysel.
Nie je to s ľudským vzťahom k Bohu rovnako? Je dôležité
si to uvedomiť, obzvlášť v našom protestantskom prostredí, ktoré kladie
veľký dôraz na praktické prejavy znovuzrodeného života. Často zbožnosť
a duchovnosť vnímame ako pravidelné modlitby, štúdium Biblie a aktívnu
službu. To je ešte umocnené kultúrou, ktorá uprednostňuje výkon a úspech. Vedomie
našej identity Božích detí potom prehlušuje snaha o zbožný život.
Nech nás k hľadaniu intenzívnej božej prítomnosti
inšpirujú zaľúbenci. Stíšme sa a venujme pozornosť len Bohu. Obmedzme podnety
z okolia i z nášho vnútra. Nájdime si čas, keď nebudeme pracovať,
pozerať telku, počúvať hudbu alebo čítať knihy. No nároveň mlčme. Stíšme aj
svoje vnútro a nastavme svoju dušu na Božiu prítomnosť. Tak isto ako
fyzické prejavy lásky dvoch ľudí sú najintímnejšou vecou ich vzťahu, tak aj
intenzívna Božia blízkosť je veľmi intímou vecou. Ak neodstránime rušívé podnety,
intimitu nezažijeme.
Šimon Evin
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára