„... a potom bola svadba a tí dvaja žili šťastne, až kým nepomreli.“ Asi každý z nás
pozná tento výrok už od skorých detských čias. Každý, komu rodičia čítali
rozprávky, resp. kto si ich neskôr čítal sám, sa s týmito slovami určite
stretol. V rozprávkach sa to väčšinou končí týmto strohým konštatovaním,
nespomínajú sa detaily toho, ako sa ten konkrétny – zväčša romantický vzťah –
vyvíjal ďalej; a takisto ani to, aké to bolo vtedy, keď už romantika
trocha vyprchala. Ale veď ... je to len rozprávka. Každopádne, možno by sme
radi žili v takej „rozprávke“ ... veď nikto sa nežení ani nevydáva
s tým, že sa chce celý zvyšok života s niekým „nerváčiť“, trápiť, či
bojovať. Ale ako na to?
Najskôr si položme niekoľko otázok, ktoré sa týkajú motivácie.
Ak chcem ísť do partnerského vzťahu, tak prečo? Prečo nad
ním vôbec uvažujem? Dôvody môžu byť rôzne, napríklad:
- doma to už neviem s rodičmi vydržať; chcem sa čím skôr oženiť či vydať a vypadnúť z domu
- mám toľko problémov, že potrebujem niekoho, kto by mi s nimi pomohol
- všetci okolo mňa už niekoho majú a ja prežívam určitý tlak zo strany okolia
- hormóny vo mne pracujú naplno a moje telo si žiada sexuálne naplnenie
- jednoducho potrebujem niekoho blízkeho, s kým by som sa delil/a o to dobré aj zlé
- manželstvo a rodinu vidím ako dobrý a zdravý model spolužitia, v ktorom by som mohol/a dosiahnuť naplnenie a cítim sa na taký vzťah zrelý/á
Tých dôvodov by zaiste mohlo byť oveľa viac a zámerne
som uviedol motívy dobré aj zlé. Je určite zodpovedné pravdivo a úprimne
si zodpovedať otázku motivácie pre prípadný vzťah a to tak pred Bohom ako
aj pred sebou samým. Je legitímne hľadať naplnenie v blízkom vzťahu,
pretože s potrebou vzťahu sme boli stvorení: „Nie je dobré, aby bol človek
sám“ hovorí Boh už v samom počiatku existencie človeka. Aby som nezostal
sám neznamená však iba, že musím s niekým chodiť alebo sa oženiť, či
vydať. Môžem mať veľa priateľov, kolegov, spolužiakov, príbuzných, ľudí zo
spoločenstva, ... s ktorými potrebu vzťahov môžem mať naplnenú.
Partnerský vzťah je predsa len iný – je exkluzívny,
jedinečný, nezameniteľný. Chodením nazývame partnerský vzťah, v ktorom sa
usilujem seba aj toho druhého bližšie spoznať za účelom sobáša. Inými slovami –
spoznať, či je to „ten pravý, tá pravá“ pre naše vzájomné celoživotné
spolužitie. Partnerský vzťah potom vyvrcholí vzájomným záväzkom lásky, úcty
a vernosti jedného druhému po zvyšok života („až kým nás smrť nerozdelí“).
A zavŕšením tohto procesu je vzájomné vydanie sa a telesné splynutie.
V prípade, ak v procese poznávania jeden druhého
zistíme, že z nejakých dôvodov náš partnerský vzťah nechceme zavŕšiť
manželstvom, je legitímne vzťah ukončiť.
Aké kvality očakávam od svojho partnera? Táto otázka dosť
súvisí s mojím vlastným nastavením. Stojí za to napísať si svoje hodnoty
a zoradiť ich podľa dôležitosti. Zodpovedať si otázky typu: O čo
chcem v živote usilovať? Čo chcem dosiahnuť? Ako a kedy to chcem
dosiahnuť? Aké sú moje obdarovania a ako vnímam, že si ich chce Pán Boh
použiť teraz a v budúcnosti? Keď som si už zadefinoval svoje životné
nasmerovanie, môžem rozmýšľať o partnerovi. Teraz už totiž viem, čo môžem
ponúknuť jemu a čím prispieť do nášho spoločného vzťahu ja. Na najdôležitejších hodnotách sa
potrebujeme zhodnúť, inak budeme neustále a zraňujúco vzájomne
narážať. (Bez toho by predstava takéhoto vzťahu bola ďaleko od spomínanej
rozprávky ... :).
Oveľa skô,r ako nastane ten deň, keď sa rozhodnem do vzťahu
vstúpiť, mám jedinečnú príležitosť pracovať
na svojej príprave pre partnerský vzťah. Môžem rozvíjať svoj vzťah
s Bohom (poznávať Ho a rozoznávať Jeho osobné vedenie), môžem sa učiť
pokore, úcte, obetavosti, nezištnej láske, naučiť sa odpúšťať a žiadať o
odpustenie, ... všetky tieto zručnosti určite využijem nielen v partnerskom
vzťahu, ale aj v bežnom živote. A to, čo ešte určite môžem tiež, je
žiadať Boha, aby toho, ktorého pre mňa pripravuje budoval a žehnal,
chránil a viedol, ... hoci ja ešte teraz neviem kto to je. Boh však vie.
Aj to je dobrá investícia do nášho budúceho manželstva.
Skôr, než sa dve cesty spoja v jednu, ruka navlečie
prstienok na prst milovanej osoby, ústa vyslovia slová vzájomného záväzku
a potom sa spoja v prvom manželskom bozku – je dosť práce na
obrusovaní charakterov a pováh tých dvoch „koliesok“, aby zapadali hladko
do seba a vytvorili súkolie, ktoré bude
harmonicky pracovať v mašinke spoločného života. A hoci to
obrusovanie bude v manželstve pokračovať, tá práca predtým určite stojí za
to!
Vladimír Sochor
YWAM – Rodiny s poslaním
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára