Editorial

Keď sa rozprávam s jedným mojim priateľom z Veľkej Británie, ktorý teraz býva na Slovensku, skoro vždy je predmetom nášho rozhovoru mentalita ľudí. Často spolu rozoberáme a porovnávame, ako zmýšľajú a konajú ľudia tu a tam. Tento môj priateľ tvrdí, že rozdiel v zmýšľaní ľudí je obrovský. Keď na základe svojich skúseností a pozorovaní hovorí o tom, čo ho na Slovákoch najviac prekvapuje a zaráža, opakovane spomína nevôľu meniť zaužívané spôsoby a neochotu pokúsiť sa napraviť veci, ktoré nefungujú alebo fungujú zle.

Minule sme spolu hovorili o jednaní obsluhy so zákazníkmi v podnikoch a obchodoch. Popri kritike neochotného a nekompetentného personálu sme sa pokúšali prísť na dôvody, pre ktoré sa ľudia nesťažujú, keď sa im nedostáva očakávaného prístupu. Prišli sme na tieto veci: (1) Napriek nepríjemnostiam s personálom ľudia väčšinou dostanú, čo chcú, a preto dokážu problémy vydržať; (2) ľudia si myslia, že aj tak sa im nepodarí nič zmeniť, a preto sa o nič ani nepokúšajú; (3) ľudia žijú s postojom „Vždy sa to robilo/vždy to bolo takto, načo to meniť?“ a o zmene ani neuvažujú.

Bez ohľadu na to, či sú naše pozorovania a závery pravdivé, kresťania žijú nielen v Cirkvi, ale i v sekulárnej spoločnosti a musia riešiť, aká bude miera ich aktívneho zapojenia v nej. Moja skúsenosť je taká, že ak sú v Cirkvi ľudia s niečím nespokojní alebo im na niečom záleží, väčšinou to dajú najavo a usilujú sa o zmenu. Malo by to tak byť aj mimo cirkvi? Mali by kresťania byť aktívni aj v sekulárnej spoločnosti? V tomto dvojčísle ponúkame niekoľko pohľadov na túto problematiku.

Šimon Evin