Editorial

Určite poznáš ten pocit, keď už nevládzeš. Jednoducho príliš veľa povinností a ešte viac stresu. Mne sa to stalo posledné asi tri týždne. Najskôr veľa práce. Treba robiť svoju, treba robiť tú od kolegyne, ktorá dostala dvojtýždennú výpoveď, treba zaučiť novú kolegyňu, ktorá za ňu nastúpila a treba to všetko zvládnuť hneď a  teraz. Po práci príchod na byt, kde spolubývajúci konštantne hrajú hru – kto urobí v byte väčší smrad. Spánok je zlý, lebo je neustále prerušovaný vytrvalým chrápaním spolubývajúcej. V práci červené oči a kruhy a lá panda. Na školení o stres manažmente suverénna víťazka v teste „Ste pod stresom?“ Pche, nielen že pod stresom, výsledky vyšli ako „totálne vyčerpaná“.

Osamelosť v meste, ďaleko od priateľa, od mamy, od milovaného psa a od kamarátov, ktorým sa dá zveriť a porozprávať. 48 hodinové víkendy, počas ktorých sa dá len splašene behať od jedného známeho k druhému v snahe potešiť všetkých. Náhodne sa začínajúci plač pre drobnosti ako zlomená ceruzka kolegu, ktorý sa opatrne a potichu snaží vysvetliť, že treba viac spávať. Nijaká snaha vysvetliť mu fakty, lebo v poslednej dobe mám málokedy potrebu púšťať ľudí do svojho súkromia. Pomedzi to všetko večerné stíšenie v štýle: „Vieš čo Bože? Som fakt unavená sa s Tebou baviť, radšej zariaď nech nechrápe a nech konečne nájdem voňavejšie bývanie. Potom sa môžeme rozprávať.“

Po tomto všetkom so navštívila svoju najlepšiu priateľku. Pozná ma dokonale a preto hneď ako prvé mi strčila pod nos krabičku s citátmi pod názvom „duchovné cukríky“. Na mojom stálo: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ 

A vtedy mi to došlo. Čo je to najdôležitejšie a na čo sa musím spoliehať. A preto nech si kdekoľvek, študuješ v meste ďaleko od svojich blízkych, cítiš sa osamelý, psychicky unavený, neschopný všetko stihnúť a príliš znechutený na rozhovor s niekým a už vôbec nie s Bohom, tak to aspoň skús. Zver sa so svojimi starosťami, strachom zo skúšok a bolesťami Bohu, lebo len on Ti môže ukázať správny smer :)

Eva Kianičková

Ako sa mať rád a kde je moja hodnota

„Ty si ale somár!“, „Ako to vyzeráš, veď sa na seba pozri!“, „ Si obyčajná chudera!“,  „Zase si zlyhala...“ A mohla by som pokračovať, ale nebudem. Dnes tieto sebazničujúce myšlienky, ktoré sa zrodili v mojej mysli, alebo boli poznámkami môjho okolia, považujem za klamstvo. Dnes sa už len tak ľahko nedám oklamať. Prečo?! Pretože, z Božej milosti som smela poznať pravdu, pravdu o sebe.

Ale začnem pekne poporiadku. V čase keď moje fyzické telo prechádzalo najdramatickejšími zmenam, a ja som prekypovala ostrou kritikou okolia, zatiaľ čo na seba som sa nedokázala  pozrieť ani len do  zrkadla, keďže z neho na mňa civela vzdialená, bezduchá figurína, som vôbec nerozumela, čo znamená, že máme „ Milovať blížneho ako seba samého.“ (Matúš 22,39). To predsa nie je možné! Veď, ak sa ktokoľvek úprimne pozrie do svojho vnútra, a uvedomí si kým vlastne je, je nemysliteľné, aby sa miloval. Ako sa môžem mať rada?! Veď úprimný pohľad do môjho srdca síce odhalí snahu milovať, ale aj neschopnosť robiť to úplne a úprimne. Síce navonok vyzerám usporiadane a k svetu, ale to je len krehký obal toho čím v skutočnosti som.  Najtajnejšie hlbiny mojej duše ukrývajú hnev, závisť, opovrhovanie ...Ako je možné milovať samého seba?!

Boh mi neustále podsúval odpovede na túto otázku, avšak ja som ich nedokázala rozlúštiť.  Až kým sa  ku mne nesklonil a rozhodne nevyjadril svoj postoj ku mne. Jeho jemné „Milujem Ťa“  rozbilo môj ochranný obal na márne kúsky. Jeho pohľad prenikol priamo do najtajnejších kútov môjho vnútra. Stála som pred Ním úplne obnažená. A pýtala som, „Ty ma miluješ? Pozri sa predsa lepšie, to som skutočná ja!“ „Milujem Ťa“,  zareagoval. A ja som smela porozumieť. Boh ma pozná, a predsa ma miluje. Toto vedomie vo mne začalo uzdravujúci proces, ktorý viedol k úplnému sebaprijatiu. Sebazničujúce  vzorce myslenia som sa naučila nahradzovať Božími myšlienkami o sebe samej a učila som sa prijímať a milovať každú časť svojho fyzického tela,  ako aj duševnej a duchovnej stránky. Dnes svoje telo považujem za nádherné, pretože ho  vymodeloval sám Majster. Identitu zasmušilej, tuctovej a sebaľutujúcej chudery nahradila identita Kráľovskej dcéry, ktorá dobre vie, kým v skutočnosti je, a nebojí sa úprimne pozrieť na seba samú. Každý pohľad do môjho vnútra ma  totiž viac vtláča do náručia môjho Kráľa. Dnes viem, kým som. A keď sa pozriem do zrkadla, jemne sa pousmejem a žasnem nad svojou jedinečnosťou a vzácnosťou. Som predsa predivne utvorená  Svoriteľom vesmíru (Žalm 139). Aj Ty! 

 Zuzka Nováková

Nadčasovo krásni

Na svadbe mojej kamarátky som oblečená v nádherných šatách s dokonalým účesom dosiahla svoj osobný rekord v počte komplimentov za jeden deň. Pri x-tom komplimente som už v rozpakoch povedala: „Ďakujem, ja už neviem, čo na to povedať.” Dotyčný priateľ mi jednoducho odpovedal: „Povedz len, že Vďaka Bohu, že ma stvoril takú, aká som. A večer v posteli Mu zrátaj všetku vďaku za komplimenty, ktoré si dnes dostala. Lebo On je ich príčinou.”

A vtedy mi to došlo. Všetko, čo som a čo mám je len vďaka Nemu. Nie len moje talenty a schopnosti… ale aj moje telo je len dar, ktorý mám spravovať. V Biblii sa píše verš, ktorý na prvý pohľad môže znieť veľmi jednoznačne…

„… telesné cvičenie totiž málo osoží, ale pobožnosť je na všetko užitočná, lebo má zasľúbenie pre terajší aj budúci život.” 1Tim 4, 8

Dobre, tak teraz zavrieme všetky fitness centrá? Nemyslím si, že tento verš hovorí o tom.

Tlak na rozvoj krásy tela je väčší každým rokom. Na vlastné oči vidím, že pekným ľuďom sa akosi ide životom ľahšie. S krásou ide rešpekt, obľúbenosť, uznanie … Nemôžem povedať, že makeup na tvári je hriech, alebo permanentka do fitka sú vyhodené peniaze. Veď samému Bohu záležalo na kráse. Napríklad Zem, prečo by inak stvoril takú pestrú faunu a flóru? Ani človek a krása sa nedajú oddeliť. Veď to Boh vymyslel vlasy kučeravé, rovné, vlnité, alebo vlasy čierne, červené až po ten najbelší blond. Myslím, že túžbu po kráse máme vštepenú práve od Neho.



Ale čo je ešte dobré a čo už príliš? Som vďačná za mojich starších bratov. Tí ma veru párkrát od zrkadla otočili, aby som si prezliekla príliš krátku sukňu, alebo tričko s veľkým výstrihom. Myslím, že ich normálne chlapčenské oko mi pomohlo vytvoriť si názor v tejto oblasti. Jednoduché pravidlo – keď sa dievča predkloní, sukňa aj tričko musia obstáť a zakryť všetko, čo majú :) Veľmi záleží na tom, ako sa o seba starám – čo si obliekam, ako zdravo jem, či športujem. Všetko to má podčiarkovať krásu, ktorú mi Boh prirodzene dal.

Ak sa budem starať o svoj výzor viac, ako o čistotu a múdrosť svojho srdca, stane sa zo mňa časom „kus baby”. Možno si rýchlejšie nájdem chlapca, možno si ho aj vezmem… ale ako sa asi bude cítiť, keď v 50-ke zistí, že má ženu, ktorá nie je ani pekná, ani múdra? A vy, chlapci, ako sa budú cítiť vaše manželky, keď vaše svaly neunesú váhu zodpovednosti života?

V prísloví sa píše: „Spanilosť je klam a krása je márnosť; ale žena, ktorá sa bojí Hospodina, zasluhuje si pochvalu.” Príslovie 31:30.

A myslím, že sa to nevzťahuje iba na ženy. Všetko, čím si, sa skrýva v tvojom srdci. Poznanie Krista, bázeň pred Bohom a odvaha Ho poslúchať, toto z teba spraví ženu, ktorá nejednému chlapcovi vezme dych, a muža, ktorým by sa nejedno dievča rado nechalo viesť. Či budeš mať 18, 25, 35 alebo 50 rokov, tvoja krása, rešpekt, hodnota budú nadčasové. Prečo by sa mal Boh obmedziť na niečo, čo bude trvať len pár rokov… chce ti dať oveľa viac.

Eva Kohútová

Evanjelium vzhľadu

Či si to uvedomujeme alebo nie, na to, kým sme, kým sa chceme stať a kým sa stávame, majú obrovský vplyv vzory. Médiá nám predstavujú vzory, ktoré nie sú dokonalé, ale akoby sa dokonalosti približovali. Vidíme ich všade, v televízii, časopisoch, na internete, bilboardoch... Každá druhá reklama sa týka vzhľadu. Účinkujúcimi sú úspešní a známi sexi športovci, modelky, herci... Predstavujú nám prostriedky či spôsoby, ako dosiahnuť náš „vysnívaný“ vzhľad. Môže to byť kúpou zázračného prášku na chudnutie, správnym tréningovým plánom vo fitku či posilňovni alebo tou „pravou“ farbou na vlasy, maskarou, značkovým kusom oblečenia či čímkoľvek iným. Tieto reklamy nám neponúkajú len samotný produkt, ponúkajú nám oveľa viac. Hovoria, že svet patrí krásnym a príťažlivým ľuďom, že to, ako vyzeráme, je dôležitejšie než to, čo robíme, že môj vzhľad = moja identita. Ich správou, ktorú nám prinášajú, ale nie je len to, že my nie sme dosť pekní, ale že to môžeme zmeniť. Stačí len chcieť. S týmto evanjeliom vzhľadu sme sa buď stotožnili, alebo s ním bojujeme.

Je na tom, že chcem dobre vyzerať, niečo zlé?

Aby sme mohli rozhodnúť, potrebujeme poznať motív, otázka znie: Prečo nám na tom záleží. Motívom môže byť túžba po uznaní, potvrdení, že som niekto, boj o vytvorenie svojej vlastnej identity, po obdive a závisti iných. Dôkazom, že sme na dobrej ceste, sa tak stáva počet komplimentov, či „lajkov“ na profilových fotkách sociálnych sietí. Ak je toto zmyslom nášho života, každodennou starosťou a túžbou, tak sme sa minuli cieľa. 

Neboli sme stvorení na to, aby sme zo seba spravili čo chceme ani aby nás iní obdivovali. Boli sme stvorení, aby sme boli Božími mužmi a Božími ženami. To, že nimi nie sme, je výsledkom rebélie prvých ľudí. Vďaka Kristovej obeti môžeme žiť nový život, ktorého zmyslom nie je sebaurčenie ale nechanie sa pretvárať samotným tvorcom. Naším cieľom má byť stávanie sa Božím mužom a Božou ženou, ale o tom sa dočítate v ďalšom čísle :) ...

Juraj Sabol

blogERVIN - Vonkajší, či vnútorný človek?

2.Korintským 4:16: „Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“

Keď si tento verš pozorne prečítaš, tak predpokladám, že si povieš, že sa ťa vôbec netýka. Vieš, prečo si to myslím? Pretože si pravdepodobne mladý človek pod 30. Mladý človek naozaj málokedy uvažuje tak, že „vonkajší človek“, jeho telo, ide dolu vodou. Pretože ak by to tak bolo, tak telo nie je hodné najväčšej pozornosti.

Lenže tento svet hovorí niečo úplne iné. Jedna z najsilnejších myšlienkových prúdov, ktoré v našej kultúre vládnu, dávajú telu ohromnú dôležitosť. Je jasné, že pre dobrý život, zdravie a krásu potrebujeme. Je však naše telo naozaj to najdôležitejšie? Nech si pustíme akýkoľvek film, hlavní hrdinovia sú krásni, šikovní a štíhli ľudia. Takmer nikdy nie je hlavná hrdinka filmu obézna, alebo moletná žena či muž. Silná kategória reklám propaguje krásu a zdravie. Samozrejme, dosiahneš to iba kúpou ich produktov. Videoklipy sú založené na soft porno štýle s veľmi sexi babami. Jednoducho, sme zamorení kultom krásy a v trocha vyššom veku, kultom zdravia. Je to jedno a to isté, len podoba trochu iná. Hlavná myšlienka, ktorá veriacim aj neveriacim, cébéčkárom či iným, mladým, či starším prúdi v krvi je: „Moje telo ma drží pri živote.“  

Apoštol Pavol nie je starý dedko, keď píše vyššie spomenutý verš. Pavol tu píše a vedie našu myseľ k silnému paradoxu života. Je však veľmi reálny a čím skôr sa to naučíš vidieť ako Pavol, tým skôr budeš slobodný človek a tým skôr začneš proces podobania sa na Ježiša. Ak sa budeš starať len o svoj výzor, fajn, budeš pekný. Ak sa budeš starať o svoju dušu, budeš charizmatický a bohatý človek, ktorý má čo ponúknuť svojmu okoliu. Pozor, výzor dôležitý je, ale duchovná osobnosť je miliónkrát dôležitejšia.

Naučiť sa túto lekciu nie je vôbec jednoduché. Otvára totiž iný svet. Svet slobody a hodnôt. Napríklad aj Božieho kráľovstva...

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/