Editorial

„Krutý návrat do reality“, v takomto duchu sa nesú prvé týždne školského roka či semestra. Leto plné táborov, prespávačiek, výletov, dovoleniek či sladkého leňošenia sa stáva milou spomienkou a zas môžeme odpočítavať dni do ďalšieho voľna. Z piatka sa stáva sviatok a pondelkové rána by sme najradšej vymazali z rozvrhu... nezávidím pracujúcim s troma týždňami dovolenky.

September je ale známy aj inou akciou, pravidelne sa opakujúcou, síce dobrovoľnou ale o to potrebnejšou – konferencia mládeže CB. Tohto ročná so sebou priniesla zmenu – nový názov, teda „KMCB“ sa mení na „Update“. Tento výraz pochádza z počítačovej terminológie a označuje „aktualizáciu (zdokonalenie) tej istej verzie počítačového programu za novšiu“. To by teda mala táto akcia spĺňať. Samozrejme nie vylepšovať počítačový program, ale nás účastníkov. V tomto meniacom sa svete nemôžeme zostať stáť, buď porastieme, alebo padneme.

Téma večerných programov bola „Drž sa zubami nechtami“, s ktorou sa popasovali rečníci Clayton Fergie a Ján Máhrik. Organizátori pripravili taktiež slušný výber seminárov a dielní. V tomto čísle vám prinášame aspoň malú ochutnávku.

Nie je to prvá a dúfam ani posledná konferencia mládeže, na ktorej som bol. Z môjho pohľadu, tento rok neprekvapila ale ani nesklamala. „Update“ ale potrebujeme každý deň, nezmenia nás skvelí rečníci ani úžasné semináre, no môžu byť dobrým Božím nástrojom. Dáme sa Mu do rúk?

Juraj Sabol

Ľudo Fekete: Uzdravenie zraneného srdca

„Svet nie je miestom, kde prebýva radosť a láska. Ale je miestom, kde prebýva zrada, bezmocnosť a rozpoltenosť ľudí. Život je plný bolesti a je iný než o akom snívajú deti. Aj keby sme vyrastali v tom najlepšom prostredí, v najlepšej rodine, v najlepšej štvrti, tak sa bolesti nikdy nevyhneme. Nájde si naše srdcia a vstúpi do nich. Nepýta sa, neprosí, neklope, rozkopne dvere a s mocou zaujme miesto v našom živote. Ľudia nemajú bolesť radi. Vždy sa snažíme bolesť utlmiť a hľadáme spôsob, akým by sa to dalo čo najskôr dokázať. Neuvedomujeme si pri tom, že samotná bolesť sama o sebe nie je zlá. Bolesť je pocit, ktorý nám indikuje, že niečo nie je v našom tele alebo v našom živote v poriadku.“ Práve tieto slova zaznievali z úst Ľuda Fekete, keď som vstupovala do miestnosti, kde viedol svoj seminár s názvom „Uzdravenie zraneného srdca“.

Očakávaní, či otázok, s ktorými som išla na seminár, bolo naozaj dosť, no odpovedí a myšlienok, s ktorými som odchádzala, bolo ešte viac. Je pre mňa veľmi ťažké zhrnúť len na pár riadkov tému, o ktorej bolo hovorené minimálne hodinu a pol. Azda to najhlavnejšie, čo som si uvedomila, je, že nielen svet okolo, ale často už aj moderné kresťanstvo má problém sa vysporiadať s bolesťou, má tendenciu nám hovoriť, že je možné, aby sme boli oslobodení od bolesti života, že je možné bezstarostnosť a dokonalú radosť prežívať už TERAZ. Učíme sa predstierať, že už teraz môžeme pociťovať to, čo nám má poskytnúť až nebo. Radi by sme sa vzdali bolestného poznania, aký je život v tomto svete ťažký a bolestivý. Avšak bez tohto poznania nikdy nemôžeme prežiť skutočnú hlbokú premenu nášho charakteru, ktorú nám Kristus ponúka. Ak chceme prežiť Božiu moc vo svojich životoch, tak musíme vyjsť na púšť tohto sveta. Aj keď sa s bolesťou naučíme vysporiadať, tak tá, až do dňa Kristovho príchodu, z našich životov nezmizne. Avšak už nás nebude poznačovať k hriechu, ale nás bude približovať Kristovi a k Jeho láske.

Jana Lesňáková

Z Austrálie na Spiš

Konferencia UpDate pomaly finišuje a pri večeri so mnou sedí vzácny hosť, Clayton Fergie. Prvá otázka sa ponúka sama:

Čo sa stalo, že niekto príde z Austrálie, aby bol rečníkom pre mladých na Slovensku?

Nie som si veľmi istý, ale myslím, že Natália [Luptáková] s tým má niečo spoločné (smiech). Obaja pracujeme pre rovnakú organizáciu. Natália je riaditeľ Scripture Union (SU) na Slovensku.

Mohol by si povedať niečo viac o Tvojej službe v SU?

Samozrejme. Pracujem ako medzinárodný pracovník a mojou úlohou je podporovať prácu SU na národnej úrovni. Obnáša to širokú škálu činností, napríklad pomáhame miestnej SU pri hľadaní stratégie služby. Môžu chcieť rozvinúť službu v novej oblasti, nový štýl služby. Môžeme pre nich byť hlasom z vonka.

Čo je vlastne cieľom SU?

SU sa sústreďuje na deti a mládež a sú dve veci, ktoré chceme dosiahnuť. Prvá je, aby mladí viac objavovali Písmo a to aby ich potom viedlo bližšie k Bohu. Chceme napomôcť tomu, aby mladí ľudia duchovne rástli a dospievali. Chceme, aby boli súčasťou miestnych zborov a slúžili svetu okolo seba.

Mohol by si povedať niečo o svojom osobnom živote, Tvojej rodine, koníčkoch?

Mám päť detí a všetky už sú dospelé. V skutočnosti jedno z nich práve čaká naše prvé vnúča. Má sa narodiť len pár týždňov potom, ako sa vrátim domov. Moja manželka a ja sme vyrastali v Papuy Novej Guiney, spolu sme chodili do školy. Ona je sestrička v nemocnici.

Čo je za tým, že ste obaja boli v Papuy Novej Guiney?

Vyrastal som v troch krajinách, okrem Papuy ešte v Japonsku a Austrálií. Je to trochu divné a dôvodom bola práca môjho otca. On je ekonóm a pracoval buď pre OSN, alebo vládu. V Papuy pracoval pre vládu ako štatistik. Rodičia mojej ženy tam boli ako misionári, čo sú dva odlišné ciele.

Mohol by si čitateľom predstaviť myšlienku konferencie a Tvoju úlohu?

Chceme sa zamerať na Bibliu, čo je asi jeden z hlavných dôvodov, prečo ma pozvali. Chceme povzbudiť mladých, aby čítali Bibliu a nielen to, ale aby aj žili to čo je v nej. Aby jej skutočne dovolili ovplyvniť ich životy. Téma je Drž sa zubami-nechtami a Božie Slovo je to, čoho sa máme držať.

Mojou úlohou je pomôcť mladým, aby si uvedomili, že Biblia je viac ako len kniha. Snažím sa ukázať, že Biblia je v skutočnosti príbeh, veľký príbeh. Je to celé historický príbeh Kráľa a jeho kráľovstva. Je dôležité si všimnúť, že my sme súčasťou tohto príbehu. Biblický príbeh má dva konce – na jednom je stvorenie a na druhom nové stvorenie. Prvé sa už stalo a nové stvorenie má nastať. My sa nachádzame medzi nimi. Pán Boh si v celých dejinách povoláva ľudí, aby boli súčasťou Jeho plánu obnovy. Toto obnovenie je už v Kristovi dokonané, ale nové stvorenie má ešte len nastať. Boh pokračuje a povoláva si nás, aby sme boli súčasťou Jeho príbehu a Jeho plánov. Sme povolaní byť deťmi Jeho kráľovstva slúžiť v tomto svete, ktorý zúfalo potrebuje pomoc.

Ako sa bude táto téma rozvíjať dnes, na poslednom večernom programe?

Budem hovoriť o tom, ktoré veci nás odťahujú od Písma, vyrušujú a odvádzajú zlým smerom. Budeme tiež hovoriť o spôsoboch, ako kopať hlbšie. Lebo je dobré otvoriť Bibliu a čítať si ju, ale porozumieť môže byť dosť namáhavé. Žijeme v modernej dobe - ako porozumieme textom, ktoré vznikli v staroveku? O tom budem tiež hovoriť a dúfam, že si dnes účastníci odnesú dve veci – aby sa postavili tomu, čo ich vyrušuje a aby si vylepšili svoje schopnosti porozumieť Písmu. K tomu lepšiemu porozumeniu patrí Duch Svätý, ktorý nám osvetľuje Písmo.

Mohol by si sa s nami podeliť o osobnú skúsenosť s biblickým príbehom?

Napadá mi príbeh o márnotratnom synovi. Sú tam tri postavy – mladší a starší syn a otec. A potom sú tu tí, ktorí počúvajú Ježišov príbeh. Tam sú dve skupiny – farizeji a colníci, ktorých by sme dnes možno mohli prirovnať k vaším Rómom. Možno by dnes s nimi Ježiš trávil veľa času, ako vtedy s colníkmi.

V tom príbehu mladší syn akoby povedal otcovi „bol by som rád, keby si bol mŕtvy“. Je to obrovská urážka spýtať sa otca o svoje dedičstvo pred jeho smrťou. Tento syn sa má potom horšie a horšie až jedáva spolu s prasatami. Mali dokonca viac než on. Pre židovského chalana to musela byť najhoršia možná vec. On sa však obráti, vráti k otcovi a sledujeme tú úžasnú obnovu. Syn si uvedomuje, že už nemá právo byť synom a ide si pýtať len prácu. Ale otec mu jasne ukazuje, že je stále jeho synom. Hriech mladšieho je úplne zjavný. Veľa krát som uvažoval nad úlohou staršieho brata. Potom mi niekto vysvetlil, že v tej kultúre bol hriech toho staršieho rovnaký, ak nie ešte horší. Ale nám to po 2000 rokoch už nie je také zrejmé. Ľudia v tej kultúre chápali, že ak mladší syn tak urazil otca, bolo zodpovednosťou staršieho brata ho napomenúť. Tento starší brat má veľký problém, pretože zostáva ticho. Je to ticho, ktoré znie veľmi hlasno. Učím sa rozoznať mlčanie v Písme, lebo môže veľmi napomôcť k porozumeniu. Starší syn teraz vlastne súhlasí s mladším – „Otče, prial by som si, aby si bol mŕtvy“.

On si myslel, že si musí pozornosť otca odpracovať, nerozumel bezpodmienečnej láske. Starší brat je pozvaný, aby sa zúčastnil oslavy a my nevieme, či to urobí. Príbeh nám už nehovorí, ako to dopadlo. V tomto podobenstve otec predstavuje Ježiša, mladší syn colníkov, ktorých hriech je zjavný a starší zastupuje farizejov. Farizeji totiž verili, že si musia zaslúžiť Božiu lásku. Tento príbeh bol obrovskou výzvou pre poslucháčov, zvlášť farizejov. Ale Ježiš im aj týmto príbehom dáva pozvanie – pripojíte sa, alebo zostanete vonku?

Pre nás je otázka, kde sa nájdeme v tomto príbehu. S ktorou postavou sa môžeme identifikovať? Je dôležité porozumieť, ako tento príbeh vrhá svetlo na náš príbeh. Potrebujeme poctivo študovať Písmo, aby sme nato prišli a chcem povzbudiť mladých ľudí, aby to robili. Potrebujeme skúmať historické pozadie tých textov a porozumieť aj tomu, čo znamenajú pre nás. Otázka pre nás napr. môže byť: Ako pristupuješ k Rómom? Potrebujeme zobrať Bibliu ako zrkadlo a vidieť, ako odráža naše životy. Niekedy v tom zrkadle vidíme to, čo s čím súhlasíme. Alebo nám niekedy ukazuje, čo potrebujeme zmeniť. 

Je niečo, čo ťa prekvapilo na Slovensku? Ak áno, tak čo?

Neviem, či prekvapenie je správne slovo. Som veľmi krátko na Slovensku. Všimol som si, že je to veľmi krásna krajina. Odchádzam už v utorok, chcem by som mať vrtuľník, aby som mohol preletieť a vidieť celú túto krajinu!

Ale zaujala ma pozícia Rómov v spoločnosti. Som rád, že sú tu kresťania, ktorí sa snažia v tejto veci prinášať obnovu. Aj u nás máme rôzne skupiny, s ktorými musíme zápasiť, máme rôznu kultúru, ale obývame rovnakú krajinu.

Vidím tu tiež vychádzajúcu generáciu, ktorá je nabudená na budúcnosť, aj keď tá vyzerá veľmi hrozivo. Vnímam to tu na väčšine mladých, ktorých tu stretávam.

Vďaka za rozhovor!

Juraj Institoris

Aký bol „Update” pre mňa?

Tento rok som bol prvýkrát na UPdate lebo som sa práve prisťahoval sem z Írska s Filipkou. Asi sa pre väčšinu ľudí musím predstaviť, a potom budete môcť rozumieť rôzny spôsoby, ako pre mňa bol UPdate dôležite skusenosť. Môje prvé spojenie so Slovenskom bolo vlastne priateľstvo s Mahrikovcami keď boli v Irsku pred skôr dvadsiatimi rokmi, tak tešilo ma že som mal šancu ich vidieť; aj s nimi hrať. Verím že toto priateľstvo bude rasť ako bývame a môžno spolu pracujeme budovať kraľovstvo tu na Slovensku.

Keď som nový v cebečku bolo mi dôležite spoznať s ľudmi, ale vlastne som sa stretol tak veľa ľudi, že si nepamätam takmer nikoho! Ani mená ani tvári! Už som mal zopár trapne konversacie o tom na Facebook. Prosim vás všetci odpustite ma, som starší než vy!

No. Na začiatku leta sme prišli do Filipkínho zboru a hned som tam začal viest chvály. To som robil dlho v Irsku ale tu je to niečo iné. Čoskoro som citil celkom ohromený. Nevedel som tu jazyk, kulturu, pesničky a tak ďalej. Chcel som mať možnosť sa naučiť pôvodné Slovenské pesničky lebo pevne verím že použiť stále preklady nie je ideálne, a vedel som že nie treba. Na UPdate som zistil to čo som už podozrieval, že máte tu bohatý výber kvalitných pôvodných pesničiek. Chcem vás povzbudiť že máte tu veľa talentovaných ľudí aj pesničkarov, a môžete teda začínať spievať svetu Slovenskovú vlastnú piesne.

Graeme Donaldson

(V pôvodnom znení bez jazykovej úpravy.)

Tomáš Henžel – Ako nezmiznúť?

Neviem, koľkí z vás už niekedy skúšali žonglovať. Dve loptičky nie sú problém, tri možno, ale štyri? Mne už niekedy aj tie dve padajú... Tomáš pripodobnil naše životy takémuto žonglovaniu, kde loptičky sú rôzne veľké a ťažké. Rodina, partnerstvo, škola, možno práca... a zbor. A ak nám má nejaká loptička spadnúť, ktorá to bude? Ktorú necháme tak? Pravdepodobne tú, ktorú môže zdvihnúť niekto iný – zbor.

Čím sme starší a prichádza vysoká škola, práca alebo vlastná rodina, tým menej môžeme fungovať v hesle „venujem tomu svoj voľný čas“. Žiaden totižto nemáme. Preto musíme svoj postoj preorientovať k práci na diele služby tam, kde sme.

Naši rovesníci prestávajú v aktívnej službe v zbore s rôznymi odôvodneniami. Či už je to prílišná zaneprázdnenosť a naivná predstava, že sa vrátia „keď sa to zlepší“, alebo majú pocit, že oni si už odslúžili dosť. Môže to byť aj zlou zborovou výchovou, kde zopár ľudí robí všetko, ale aj tým, že človek vytesní zbor zo svojho súkromia, prípadne má životného partnera bez priorít v zbore. Spoznávate to?

Treba sa navzájom napomínať a pripomínať si, že služba nie je o voľnom čase. Všetky naše „loptičky“ treba žiť spolu a rovnako, konzistentne. Paralelné životy sú ťarcha, ktorá pôsobí to, že niektorú „loptičku“ môžeme úplne stratiť.

Na záver Tomáš položil otázku, ktorú by si mal zodpovedať každý jeden z nás: „Je môj život žitý pre Krista alebo pre mňa?“

Naďa Klaudíny