(1980, S. Kubrick, podľa knihy S. Kinga)
Začínajúci spisovateľ Jack (Jack
Nicholson) prijíma pracovnú ponuku byť správcom odľahlého horského hotela,
ktorý je v zime úplne prázdny. Počas pracovného pohovoru sa dozvedá
o tragédii ktorá sa tu v minulosti stala. Jacka však táto informácia
neodradí, pre spisovateľa je predsa pokoj a samota ideálna kombinácia pre
úspešnú prácu. Jackova manželka Wendy (Shelley Duvall) a ich syn Danny
(Danny Lloyd) prichádzajú do hotela spolu s ním a videnia malého chlapca
už dávajú tušiť, že luxusný hotel skrýva hrôzy, ktoré čoskoro začnú ovplyvňovať
jeho obyvateľov.
Ak sa niekto rozhodol pozrieť si film Shining a pri vyberaní
filmu si nevšimol jeho žáner, už pri úvodných tónoch filmu vycíti, že sa jedná
o horor. Na začiatku filmu vidíme krásnu prírodu, hory, lesy a auto idúce úzkou
cestou, tiahnucou sa týmto krásnym prostredím. Ale z ponurých tónov hudby,
ktorá postupne prechádza do rôznych zhlukov vysokých tónov, cítime zlo,
nebezpečenstvo, šialenstvo...
Hudba, zvuková kulisa a zvukové efekty zohrávajú vo filmoch vo
všeobecnosti veľmi dôležitú úlohu, pretože diváka dokážu podvedome, viac či
menej, emocionálne naladiť.
V tomto filme je veľmi
efektná a zároveň efektívna kombinácia ponurých, nízkych a vysokých,
akoby „vreštiacich“ tónov. Spolu s ozvenou buchotajúceho písacieho stroja
a duniacich koliesok autíčka-trojkolky, na ktorom sa malý chlapec premáva
prázdnymi priestormi obrovského hotela, postupne vyvoláva v divákovi
pocity stiesnenosti a prichádzajúceho zla.
V každom filme
nás okrem hudby silno vťahujú do deja práve hlavné postavy príbehu. Jack
Nicholson, ktorému sa postupne pod kožu dostáva nadprirodzené zlo, je nesmierne presvedčivý.
Jeho výraz tváre a šialené pohľady v nás vyvolávajú pocit, akoby sme
boli v hotely spolu s sním. Sú to práve emócie zračiace sa v tvárach
hercov, ktoré divák veľmi presne zachytáva a pokiaľ má pocit že sú
autentické, ľahko sa z hercami stotožní. Mnoho hororov v nás dokáže
vyvolať napätie, strach, či dokonca des, iba prejavmi emócii hlavných postáv
v kombinácii so správnym hudobným pozadím.
Ako v
mnohých iných filmoch tohto žánru, aj tu hrá istú úlohu nadprirodzeno
a jeho postupné prenikanie do myslenia a správania ľudí. Avšak to čo
v nás vyvoláva strach a napätie je predovšetkým izolácia hlavných
postáv a jej psychologický vplyv na ich osobnosť. Kamera, strih, hudba,
toto všetko nám režisér predkladá tak majstrovsky, že obrovská ťarcha samoty
a pocit izolácie na nás silne doliehajú počas celého filmu. Sme svedkami psychologickej
drámy, ku ktorej sa po jej pozretí v mysliach vraciame znova a znova,
ale nie v podobe nočných môr, ale v úvahách nad rôznymi prvkami tohto
filmu.
Samozrejme, nie je horor ako
horor. Medzi filmami tohto žánru je niekoľko výnimočných a kvalitných, ale
tiež množstvo takých, ktoré by som nikomu pozerať neodporúčala. Sú to filmy,
ktoré sa snažia v divákovi vyvolať strach krvavými scénami, brutalitou
vrážd či prítomnosťou duchov a démonov. Ja osobne nemám rada ani príliš mnoho
zvukových efektov, kedy sa režiséri snažia vyvolať v nás strach
neočakávaným, silným zvukom. Je pravda že sa takéhoto neočakávaného zvuku
zľaknem, ale v konečnom dôsledku nie som vystrašená, iba vnútorne
vystresovaná.
The Shining/Osvietenie
(a ďalšie kvalitné horory) nám poskytujú priestor na prežitie emócii
strachu a napätia aj bez prílišného násilia, krutosti, zvukových šokov či útokov
duchov a démonov. Preto, keď máme náladu na horor a chceme zažiť trocha
príjemného strachu, venujme dostatok času správnemu výberu filmu. Pretože to čo
si raz pozrieme ostane v našom podvedomí, a možno i vedomí, ešte
dlhý, dlhý čas. Ak si chceme pozrieť horor, pozrime si taký, ktorý je skutočným
umeleckým dielom a nezaťažujme svoje mysle a prežívanie niečím, čo
nám v konečnom dôsledku viac ublíži ako nás zabaví.
Ráchel Uhrinová (absolventka
psychológie na UCM v Trnave a teológie na UMB v B. Bystrici)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára