Editorial

S bratmi sme si v istom období vytvorili taký zvyk, že cez prázdniny sme si spolu pozreli nejaký horor. Ja som dostala na Vianoce Rodriguezovskú klasiku „Od súmraku do úsvitu“ z roku ’96. Vraj horor o upíroch. Sedíme, pozeráme,...  a zrazu titulky. „To čo má byť? Kedy príde tá strašidelná časť?“ Boli sme trochu sklamaní, čakali sme od toho viac, preto sme sa rozhodli to napraviť. Takéto momenty istí klasika ako „Zmeškaný hovor“ (konkrétne dvojka), avšak nie americká verzia, ale japonská. Kto už niekedy videl japonský horor, tomu nemusím nič vravieť. Minimum krvi a psychologické šialenstvo. V tomto prípade napríklad malé japonské dievčatko v nočnej košeli, šialeným pohľadom, infantilným smiechom, z ktorého behal mráz po chrbte, a zašitými ústami. No fuj. Nikdy viac.

Koľkí z vás si pamätajú Emo? Čudne oblečení ľudia počúvajúci depresívnu hudbu a často trpiaci sebapoškodzovaním? Dobrovoľne plávajú v temnosti s odôvodnením, že iba tak dokážu prijímať a prejavovať tú pravú hĺbku emócií, iba keď cítia bolesť, tak sa cítia živí... Popravde, iba žijú v ilúzií toho, čo je normálne. Zdravý človek nepotrebuje mať krv tečúcu zo svojej končatiny. Nepotrebuje cítiť bolesť, aby sa uistil, že je živý. Cíti emócie dostatočne intenzívne aj vo všednosti svojho života.

Existujú vôbec horory, ktoré majú nejakú umeleckú hodnotu? Alebo je to obyčajné dráždenie našej psyché? Napĺňam sa temnotou a „režem“ svoje nervy a vnútro, ale bez toho, aby som si chcel reálne ublížiť? Otupujem sa?

Akokoľvek, pravdou ostáva, že nad väčšinou najdesivejších hororov minulého storočia sa už môžeme iba zasmiať...

Naďa Klaudíny

Horory

Bol som požiadaný napísať pár slov k tomu, čo si ako lekár myslím o hororoch a o ich sledovaní. Na začiatok, aby sme si vyjasnili pojmy, tak pod slovom horor rozumiem taký film, ktorého hlavným cieľom je diváka vydesiť, vyľakať, vystrašiť, vyvolať úzkosť, znechutiť, zhnusiť...*, jednoducho divákovi aspoň trochu „pocuchať nervy“.

Bohužiaľ, keďže som lekár, predtým ako sa dostanem k hororom, si nedokážem odpustiť jednu všeobecnú poznámku. Totiž, sledovanie televízie (bez ohľadu na to, či sa jedná o Spektrum, Discovery channel, alebo horory, akčné filmy, komédie, či reality show...*) je vysoko zdraviu škodlivé. My „západná civilizácia“, a teda aj my Slováci, vrátane našej mládeže, sme jednoducho priveľmi „upozeraní“ „usedení“, „zaspatí“, „zlenivení“, „rozkysnutí“, „ohlúpnutí“...*, a okrem iného máme aj práve z toho veľa zdravotných problémov. Jednou z hlavných príčin tohto stavu je, že dlhé hodiny vysedávame pred televízormi a monitormi počítačov. Vec sa má tak, že používanie počítačov a telesná nečinnosť z toho vyplývajúca do určitej miery byť musí, a už aj táto určitá miera je príliš veľa. A televízor v zásade nemusí byť vôbec. Nechcem tým povedať, tak teda televízor nepozerajme vôbec, ale ak chceš presné číslo, tak pozerať televízor viac ako pol hodinu denne je podľa môjho názoru príliš veľa. Pokiaľ niekto povie, ja televízor skoro vôbec nepozerám, miesto toho sa idem hýbať, tak nemám pochybnosti o tom, že robí dobre pre svoje zdravie. Pokiaľ však niekto povie (resp. nepovie, ale to tak žije), ja radšej pozerám televízor, miesto toho aby som sa namáhal nejakým pohybom, tak tie pochybnosti mám a veľké.

Ale poďme pekne k tým naším hororom. Keďže cieľom hororov je „pocuchať nám naše nervy“, u niektorých ľudí to ide veľmi ľahko. Je medzi nami skupina ľudí, ktorí sú jednoducho takí, že majú „slabé nervy“. Takýto človek so „slabými nervami“ pozerá horory, a potom sa bojí byť sám, potom mu ešte dlho behajú zimomriavky po chrbte a nemôže po večeroch zaspať, ešte dlho sa strháva zo snov s hororovou tematikou, ešte dlho sa znenazdajky ľaká, keď niečo niekde buchne...* Takže čo s tebou, ak máš „slabé nervy“ a cítiš, že ti horory nerobia dobre? Nuž rada je jednoduchá, horory vôbec nepozeraj a cielene sa im vyhýbaj, a keď práve preto nebudeš in, lebo veď všetci pozerajú a je to super zábava, alebo keď sa niekto práve preto, že ty také nepozeráš, bude nad tebou pousmievať...*, o nič podstatné si neprišiel.

Samozrejme, tých so „slabými nervami“ je menšina, väčšina z nás má „normálne nervy“, a niektorí z nás dokonca „silné nervy“, že s ním nepohne ani Dracula vynásobený Frankensteinom. Čo teda možno povedať k téme pozeranie hororov tými „väčšinou s normálnymi nervami“? Sú horory zdravotne neutrálne, a pokiaľ ich subjektívne vnímame ako dobrú zábavu, nemôžu nám uškodiť, alebo nám sledovanie hororov prináša určité zdravotné riziká? Je pravda, že z prílišného pozerania hororov sa ešte nikto nezbláznil, napriek tomu by som bol v tomto smere opatrný, minimálne z týchto dvoch dôvodov:

- Filmový horor ide ruka v ruke so stresom u diváka, ak nie, tak to nie je horor, alebo je to mizerný horor. Ide ruka v ruke so stresom a so všetkými jeho nepriaznivými dôsledkami. A nadmerného a škodlivého stresu máme v našich životoch viac než dosť.

- Filmový horor ide ruka v ruke s negatívnom v tom najširšom slova zmysle – negatívnymi pocitmi, negatívnymi myšlienkami, negatívnymi očakávaniami, negatívnym pohľadom na svet, bezmocnosťou, zúfalstvom...*. Keď do počítača opakovane nahrávame negatívny software, tak jeho hardware zostane stále ten istý, aký bol na začiatku. Ale človek, žiaľ, nie je počítač. Keď do človeka opakovane nahrávame negatívny software (napríklad horory), tak to postupne zmení aj jeho hardware (mozog), ktorý sa stane tiež „negatívny“ a bude fungovať „negatívne“. To platí bez výnimky pre všetkých ľudí, a zvlášť pre deti a mladých, ktorých mozgový hardware je extra tvárny a formovateľný. Práve k takýmto poznatkom dospela v posledných výskumoch  moderná veda, ktorá sa volá neurobiológia mozgu.

Každopádne, či už horory nepozeráš, lebo ti je to odporné, alebo pozeráš, lebo je to pre teba umelecký zážitok a relax, všeobecný princíp zostáva stále rovnaký, vôbec nie je jedno, na čo upriamujeme svoju pozornosť, ako trávime svoj voľný čas, čím napĺňame svoje životy...*

(...*si inteligentný čitateľ, preto dosaď podľa vlastnej fantázie)

Stano Kollár

Spýtali sme sa

1. Pozeráš horory?
2. Prečo?

1. Nie
2. Pretože keď si predstavím, že čo ma to vlastne tak priťahuje (rád som ich pozeral), tak rozmýšľam, či je to ok. Ten strach, zlo, démoni, alebo čokoľvek to je, je pre mňa v istom zmysle príťažlivé, lebo mi to naháňa strach a rád sa bojím (ale len pri hororoch :D). Nemám v tom úplne jasno a pevný názor, ale to čo som už spomenul, mi minimálne navodí otázku, či je to ok. Myslím že ako kresťan by som si mal vyberať, čím sa plním. Keď sa budem plniť odpadom, tak odpad zo mňa asi aj vyjde.

Dalibor Beregszászi

1. Áno
2. Priťahuje ma zlo. V umení je zlo – podľa mňa – omnoho efektívnejšie, údernejšie. Dokáže znepokojiť, vyľakať...opojiť. Rád sa „bojím“. Taký strach je trošku výsadou, lebo je skutočný, no jeho príčina je imaginárna. Paradox je, že človek ju dokáže vyhodnotiť ako nereálnu, a pritom si zachová skutočný strach – najmä však vďaka momentu prekvapenia. Presne, a ten moment prekvapenia spôsobuje pre vnímanie človeka to, že aj imaginárnu príčinu považuje sa skutočnú, na kratučký okamih. V tom je horor umeleckým skvostom. A horory – uprednostňujem skôr také psychologické, mysteriózne (nie krvilačné a čisto vraždiace), prípadne historické, ako je film Sauna. Tam sa všetko skĺbilo dovedna, takže Sauna je úplne podľa môjho vkusu.

Stano Olejár

The Shining - Osvietenie

 (1980, S. Kubrick, podľa knihy S. Kinga)

Začínajúci spisovateľ Jack (Jack Nicholson) prijíma pracovnú ponuku byť správcom odľahlého horského hotela, ktorý je v zime úplne prázdny. Počas pracovného pohovoru sa dozvedá o tragédii ktorá sa tu v minulosti stala. Jacka však táto informácia neodradí, pre spisovateľa je predsa pokoj a samota ideálna kombinácia pre úspešnú prácu. Jackova manželka Wendy (Shelley Duvall) a ich syn Danny (Danny Lloyd) prichádzajú do hotela spolu s ním a videnia malého chlapca už dávajú tušiť, že luxusný hotel skrýva hrôzy, ktoré čoskoro začnú ovplyvňovať jeho obyvateľov.

Ak sa niekto rozhodol pozrieť si film Shining a pri vyberaní filmu si nevšimol jeho žáner, už pri úvodných tónoch filmu vycíti, že sa jedná o horor. Na začiatku filmu vidíme krásnu prírodu, hory, lesy a auto idúce úzkou cestou, tiahnucou sa týmto krásnym prostredím. Ale z ponurých tónov hudby, ktorá postupne prechádza do rôznych zhlukov vysokých tónov, cítime zlo, nebezpečenstvo, šialenstvo...

Hudba, zvuková kulisa a zvukové efekty zohrávajú vo filmoch vo všeobecnosti veľmi dôležitú úlohu, pretože diváka dokážu podvedome, viac či menej, emocionálne naladiť. 

V tomto filme je veľmi efektná a zároveň efektívna kombinácia ponurých, nízkych a vysokých, akoby „vreštiacich“ tónov. Spolu s ozvenou buchotajúceho písacieho stroja a duniacich koliesok autíčka-trojkolky, na ktorom sa malý chlapec premáva prázdnymi priestormi obrovského hotela, postupne vyvoláva v divákovi pocity stiesnenosti a prichádzajúceho zla.

V každom filme nás okrem hudby silno vťahujú do deja práve hlavné postavy príbehu. Jack Nicholson, ktorému sa postupne pod kožu dostáva nadprirodzené zlo, je nesmierne presvedčivý. Jeho výraz tváre a šialené pohľady v nás vyvolávajú pocit, akoby sme boli v hotely spolu s sním. Sú to práve emócie zračiace sa v tvárach hercov, ktoré divák veľmi presne zachytáva a pokiaľ má pocit že sú autentické, ľahko sa z hercami stotožní. Mnoho hororov v nás dokáže vyvolať napätie, strach, či dokonca des, iba prejavmi emócii hlavných postáv v kombinácii so správnym hudobným pozadím.

Ako v mnohých iných filmoch tohto žánru, aj tu hrá istú úlohu nadprirodzeno a jeho postupné prenikanie do myslenia a správania ľudí. Avšak to čo v nás vyvoláva strach a napätie je predovšetkým izolácia hlavných postáv a jej psychologický vplyv na ich osobnosť. Kamera, strih, hudba, toto všetko nám režisér predkladá tak majstrovsky, že obrovská ťarcha samoty a pocit izolácie na nás silne doliehajú počas celého filmu. Sme svedkami psychologickej drámy, ku ktorej sa po jej pozretí v mysliach vraciame znova a znova, ale nie v podobe nočných môr, ale v úvahách nad rôznymi prvkami tohto filmu.

Samozrejme, nie je horor ako horor. Medzi filmami tohto žánru je niekoľko výnimočných a kvalitných, ale tiež množstvo takých, ktoré by som nikomu pozerať neodporúčala. Sú to filmy, ktoré sa snažia v divákovi vyvolať strach krvavými scénami, brutalitou vrážd či prítomnosťou duchov a démonov. Ja osobne nemám rada ani príliš mnoho zvukových efektov, kedy sa režiséri snažia vyvolať v nás strach neočakávaným, silným zvukom. Je pravda že sa takéhoto neočakávaného zvuku zľaknem, ale v konečnom dôsledku nie som vystrašená, iba vnútorne vystresovaná.

The Shining/Osvietenie (a ďalšie kvalitné horory) nám poskytujú priestor na prežitie emócii strachu a napätia aj bez prílišného násilia, krutosti, zvukových šokov či útokov duchov a démonov. Preto, keď máme náladu na horor a chceme zažiť trocha príjemného strachu, venujme dostatok času správnemu výberu filmu. Pretože to čo si raz pozrieme ostane v našom podvedomí, a možno i vedomí, ešte dlhý, dlhý čas. Ak si chceme pozrieť horor, pozrime si taký, ktorý je skutočným umeleckým dielom a nezaťažujme svoje mysle a prežívanie niečím, čo nám v konečnom dôsledku viac ublíži ako nás zabaví.

Ráchel Uhrinová (absolventka psychológie na UCM v Trnave a teológie na UMB v B. Bystrici)

blogERVIN - Požehnanie cez myseľ

Filipským 4, 8–9: „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné.“

Ako kazateľ rád žehnám. Žehnať môže kresťan, ktorý chodí v poslušnosti voči Božiemu slovu a žije v kontexte cirkvi. Žehnanie je v zhromaždení Božieho ľudu, pre zhromaždenie Božieho ľudu a cez zhromaždenie Božieho ľudu. Prečo to spomínam? Pre dve veci. Prvá: Boh chce požehnávať svoje deti, aby cez svoje deti žehnal ďalej naše susedstvá, sídliská, mestá. Druhou je, že vidím dychtivú túžbu ľudí po Božom požehnaní. Myslím na spaľujúcu túžbu ľudského srdca po požehnaní od Večného, Mocného, Záchrancu a Lásky. Našim Záchrancom je Ježiš. „Ešte nie“ veriaci to požehnanie hľadajú inde (často aj veriaci).

Boh chce žehnať a na druhej strane je človek, ktorý po požehnaní túži. Som veľmi rád, ak som do toho zapojený...

Náš biblický text je žehnanie. Žehnanie podľa Biblie má veľký súvis s rozumom, mysľou. Boh, ktorý prevyšuje naše rozumy dá pokoj, mier, ochranu našim srdciam a mysli-rozumu. Tieto dva ľudské duševné zdroje rozhodujú o všetkom. O tom, či budeš radujúci sa človek, alebo depresívny. O tom, či budeš mať potešenie v hriechu a preto hrešiť, alebo hriech budeš nenávidieť. O tom, či sa budeš vedieť ovládať, alebo nejaké pudy budú ovládať teba.

To ale nepríde samo od seba. Boh žehná a my požehnanie vierou prijímame. Identifikujeme sa s ním a pevne ho včleňujeme do svojho života. O tom, ako sa to deje, hovorí verš deviaty. „Upriamte svoju myseľ na... pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté... cnostné...“ Našu myseľ na 90% upriamujeme očami. Hrôz okolo nás je príliš veľa. Máme do nich prinášať pokoj a nádej.

Zváž, aké príbehy vpúšťaš do svojej mysle. Zváž, či chceš žehnať, alebo sa ďalej motať ako zombík.

E.

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/