Vianočný špeciál

Vianoce – ľudský výmysel

Pri slove Vianoce rozlišujem dve veci.Prvou z nich je vianočná atmosféra. Tvoria ju hlavne produkty kultúry: medovníky, kapustnica, ryby, oplátky, vence, ozdoby z ihličia, girlandy, svetielka, prskavky, koledy, stromček, darčeky, sneh, vianočné pohľadnice a mnoho ďalších. Väčšinu tejto vianočnej tragikomédie obklopuje obrovský oblak komercie a reklamy. Ak si ho odmyslím, dá sa povedať, že vianočnú atmosféru mám rád. Predsa len z nej vyžaruje pokoj, radosť i krása.  

Na druhej strane, Vianoce chápem ako sviatok sveta i Cirkvi. Cirkvou myslím skutočných nasledovníkov Ježiša Krista. Vo svetskom vnímaní sú Vianoce (ktoré sa, mimochodom, niekde už ani oficiálne nevolajú Vianoce) sviatkami pokoja a radosti. Aspoň by mali byť. Cirkev ich slávi ako pripomenutie si narodenia Ježiša. Ale má tento cirkevný sviatok biblický základ a biblické opodstatnenie? A má ich dôležitosť, ktorú Vianociam pripisuje Cirkev?

Dva zo štyroch záznamov Ježišovho života jeho narodenie priamo neuvádzajú. Pán Ježiš nám nedáva k sláveniu svojho narodenia žiaden pokyn. Ustanovil to, čo voláme Večerou Pánovou. Tá symbolizuje to najdôležitejšie pre nás z jeho života  –  smrť a vzkriesenie. Rovnako k tejto veci pristupujú i pisatelia novozmluvných listov.

Veľká noc ako sviatok má teda mať pre kresťanov podstatnejší význam. Prečo ale Cirkev slávi Vianoce oveľa veľkolepejšie ako ju? Myslím, že aj Cirkev je postihnutá konštruktmi kultúry a tradície, ktoré si vytvárame a ktorých otrokmi sa potom stávame.

Verím, že spôsob, akým Cirkev slávi Vianoce a ako k nim pristupuje je neopodstatnený. Preto nemám sviatok Vianoc veľmi rád. Myslím, že viac ako na dodržiavanie tradičných a kultúrnych pravidiel by sme sa mali usilovať o Božiu radosť a pokoj. Stále, nie len vo výnimočné, oficiálne určené dni. Kto iný ako Cirkev to bude robiť? Kto sa nepripodobní tomuto svetu? Kto bude svetlom a soľou? Who will make a difference

Šimon Evin

Prázdno

Každé ráno skoro vstávam,
nechce sa mi z postele.
Čelím zase novým tváram,
neviem, kto ma povedie

Teplú perinku musím opustiť,
macíka môjho nechať samého,
namiesto toho k deťom zablúdiť,
roboty veľa, nieto dňa prázdneho.

No prázdny je môj každý deň,
nemám sa s kým smiať.
Kamarátov späť mať je môj sen,
čo iné si môžem priať?

Prázdna duša po smiechu žízni,
smiechu, čo ma vždy sprevádzal,
teraz sa len v hĺbke trýzni,
aby môj ston znova krvácal.

Takto prejde celý deň,
bez smiechu a aj bez slova,
nerozumiem tomu len,
k čomu ma Boh volá.

Prídem na to ešte snáď,
po čase mi bude všetko jasnejšie,
nie je to po prvýkrát,
verím, že odídu dni prázdnejšie.


Ale teraz sú tu ešte vždy,
niet pomoci, chce to čas.
A tak ľahnem zase si,
s hlavou plnou prázdnych fráz.

Neskoro znovu zaspávam
s myšlienkou na prázdnotu,
ďalšieho dňa sa obávam,
nemám žiadnu istotu.

Aj keď viem, že Ježiš je so mnou,
niečo nie je v poriadku,
spím s dušičkou takou drobnou,
píšem city do riadku.

Ráno sa zase zobúdzam s pocitom rovnakým,
nechcem vstať, ale ďalej stále spať!
Ale musím, so srdiečkom mojím boľavým,
mojou výhrou je však znovu bojovať!

Beáta Beňová

Sonety

                        i.

Muž, čo pred ľuďmi stojí, vykrikuje.

Rozlieha sa zvučný hlas,

v jeho oku iskrí jas,

keď naširoko ruky rozhadzuje.

,,Náš svet do zatratenia napreduje!

Hrešíte, znova a zas!

Ste nehodní božských krás,

lebo po rozkoši súd nasleduje!

Ovečky, poďte za mnou

a nepostretnú vás pekelné muky

ale víťazstvo nad tmou!''

Ale núka len zvuky,

preňho všetko končí a začína hrou.

Prázdnota z očí, z ruky.

                       

ii.

Lačnosť po ukrytej veci

do hĺbky človeka pichá.

Hádanka sídliaca v srdci

za pravým riešením vzdychá.

Zvnútra von – ťahá ma pátrať.

Nemôže zastaviť ju nič.

Nechce byť nechaná chátrať,

na chrbte chrastí mi jej bič.

Mapa však, k pokladu, chýba

a rébus neznačí trasu.

Neriadi, poháňa iba.

To jest vše od vnútra hlasu.

V živote tomto lež riešenia niet,

odpoveď presiahne dočasný svet.

Šimon Evin

Darčeky

Blížili sa Vianoce. Nebojte sa, nejde o ďalší sentimentálny vianočný príbeh. Len o zopár myšlienok a faktov, ktoré sa naozaj stali... Stála so na zastávke a čakala na autobus. Vedľa mňa sa rozprávali dve tety s Tesco taškami v rukách. Boli zachmúrené a očividne sa ponáhľali zohnať posledné v posledný voľný deň pred sviatkami: „Ta ja som še rozhodla, že šickim pokupim papuče a budze. A staremu še ponožky zejdu ešči...“

„Ta ja mušim ešči daco tim Marieninim pokupic. Dajake svetre, hračkoch maju dojsc...“ súhlasne odpovedala druhá prítomná dáma. Očividne boli nadšené, zasiahnuté duchom Vianoc, pripravené prekvapiť svojich blízkych, pripraviť všetkým krásne chvíle... Koľko je takých ľudí! Neviem, či sa to v určitom veku láme alebo je taká doba, naozaj neviem. Ale keby človek naozaj veľmi chcel, nebolo by treba až tak veľa a všetko by mohlo byť inak...

Minulé Vianoce som dostala od Dušana stopercentný pomarančový džús, pretože vie, že ho mám rada a viac peňazí nemal, Andy mi daroval tieto Vianoce osviežovač vzduchu v tvare stromčeka s úryvkom mojej obľúbenej básne, ja som ockovi dala list, v ktorom som mu povedala, čo pre mňa znamená... Materiálna hodnota týchto darčekov sa možno rovná jednému páru ponožiek z čínskeho obchodu. Ich skutočná hodnota? Nevyčísliteľná!

Tu totiž ide o viac. O to, že si tí ľudia spomenuli a s láskou vo svojom rozpočte pre mňa vyhradili trinásť korún. Kde sa v takom prípade hrabú hifi-systémy, rolls-roycy, prepychové kožuchy... Skutočná láske je ukrytá v prekrásne zabalenej škatuľke, kde nájdete v poradí už dvadsiatu sviečku alebo v malom balíčku, z ktorého rozbalíte kalendárik na rok 2004, v cibuľkách tulipánov, osviežovači vzduchu, pomáde, v plieškoch ohnutých do tvaru náušníc, z ktorých dostanete dva rovnaké páry, lebo na nich bola zľava, v maličkom sáčku soli do kúpeľa proti melanchólii,  v obrázku prinesenom z hodiny výtvarnej výchovy, v upletenom náramku ukrytom v zápalkovej škatuľke...

Som vďačná za takéto darčeky. Za tých úprimných, čistých ľudí, ktorí by mi zniesli modré z neba, keby mohli a pre ktorých by som ja zomrela, keby bolo treba. Môže to znieť ako klišé, pravda je niekde tam.

Avšak načo hovoriť o nereálnych veciach a o modrom z neba, keď cítim okolo seba príjemnú vôňu osviežovača vzduchu v tvare stromčeka a popíjam stopercentný pomarančový džús.

Maruška Kožlejová

Ako chytať v žite