Editorial

Aj napriek tomu, že nevieme presne deň, kedy sa Ježíš narodil, oslavujeme Vianoce už prvej polovice č. storočia n.l. V starom zozname rímskych biskupov je 25. december roku 336 n.l. označený ako Natus Christus in Betleem Judeae" , narodenie Krista v Betleheme, v Judei.

Zatiaľ čo stovky rokov dozadu môžeme vidieť Vianoce len ako zápis v kronike, v súčasnosti na nás vyskakujú z každého rohu už od polovice októbra. Vidíme ich vo farebných reklamách operátorov, koledy hrajú v obchodných centrách a Vianočné trhy ani nepočkajú na prvý decembrový deň. Práve vďaka týmto skutočnostiam počúvam niekoľko posledných rokov od kresťanov a nekresťanov na Vianoce len sťažnosti a kritiku. Lezú im na nervy reklamy. Majú stres lebo ešte nemajú darčeky, lebo nemajú dosť našetrené, lebo... Vianoce sa stali symbolom niečoho veľmi negatívneho.



Ja Vianoce milujem. Mám rada vianočné trhy, vôňu a chuť vianočného punču. Rada rozbaľujem darčeky a rada darčeky dávam. Nevadia mi reklamy, nedám sa odradiť tlačenicami v obchodoch, ani ufrflanými ľuďmi, ktorí mesiac sa pred Vianocami len sťažujú a už len z princípu sa rozhodnú, že len bez Vianočnej radosti a darčekov zachovajú hĺbku skutočného významu Vianoc.

Bez ohľadu na plusy a mínusy tohto obdobia, sme stále Kresťania a oslavujeme narodenie Ježiša, ktorý prišiel na zem ako syn človeka, aby nás zachránil. Nebuďme tí ufrflaní, tí uponáhľaní, tí čo sa len sťažujú, ako všetko okolo upadá. Myslím si, že práve my by sme mali ukázať ľudom namiesto moralizovania viac nadšenia. Práve my máme dôvod sa radovať a oslavovať aj celý adventný mesiac. Preniesť tú radosť a pokoj, ktorý cítime, keď na Vianočnej omši spievame v zbore koledy, na každého okolo nás. Užívajme si všetko to pekné okolo nás, čo sa spája s oslavou tohto obdobia. Lebo radosť je veľký dar od Boha.

Príslovia 17:22 „Veselé srdce slúži na zdravie, zronený duch však kosti vysúša.“

Eva Kianičková

čo sa deje v ŽILINE - Escape club

Čo sa asi deje v Escape clube? Kde začať? Počas pracovných dní priestory Escape clubu využívajú dobrovoľníci, ktorý vedú rôzne workshopy ako angličtina, nemčina, španielčina, hudobný workshop, UV show, workout a fotografický workshop, kde môže prísť prakticky ktokoľvek. Do nedávna priestory vo štvrtky využívali aj mamičky s deťmi, ktoré sa tam stretávali na MAMIclub, ale priestor, predsa len uspôsobený na iné účely, im začal byť malý, a tak sa museli presunúť do väčších a komfortnejších priestorov.

V piatok večer, raz do mesiaca, sa klub naplní mladými ľuďmi, ktorí prišli na KECYclub. To je čas, kedy hrá kapela, tancuje sa, počúva sa a diskutuje o aktuálnych témach, ktoré sú položené do kostrastu kráľovstva tohto sveta a kráľovstva UPSIDEDOWN, ktoré je to Božie. Cez Escape club sa za ten večer premelie okolo 50 ludí, aj keď na poslednom clube, kedy sa k nám prišli inšpirovať mladí z neďalekého Vsetína a Lhoty, nás bolo až 90.

Ak v piatok nie je KECYclub, vysoko pravdepodobne je tam nejaký koncert, alebo tématická párty. Nemôžem nespomenúť poslednú párty s názvom NERDS IN VEGAS, kde sme klub vyzdobili ako kasíno, pekne sme sa obliekli, pripravili sme motýlikov a kravaty, rozložili sme všetky stolné hry a súťažili. Výťaz dostal poukaz na kebab a palacinky. Nový team pripravuje a plánuje aj iné druhy programu ako napríklad talkshow.

Každú druhú nedeľu v mesiaci sa v klube stretávame na RE:FOCUS, čo sú alternatívne mládežnícke bohoslužby. Pod tým pojmom si predstavte trochu hlučnejšiu hudbu, nie len slovenské chvály, veľa videí a výklad Božieho Slova s aplikáciou na život mladých ľudí. Na RE:FOCUS sa nás schádza okolo 55. Je to výborná príležitosť pozvať našich spolužiakov a priateľov, ktorým je takáto forma bohoslužieb akosi bližšia. 

Určite som nespomenula všetky aktivity, ale dúfam, že som vám aspoň trochu priblížila čím Escape club momentálne žije. Ak vás niečo zaujalo, určite sa pýtajte. Viac sa dozviete napríklad na facebookových stránkach www.facebook.com/escapeklub a www.facebook.com/groups/refocuszilina, kde nájdete aj fotky z akcií.

Lucia Máhriková

čo sa deje v ŽILINE - Svedectvo

Od jesene 2012 sa žilinský zbor môže popýšiť dobrovoľníckym programom. Zatiaľ sa ho zúčastnilo spolu 15 dobrovoľníkov z krajín ako Česká republika, Španielsko, Veľká Británia, Severné Írsko, Maďarsko, Nemecko a Estónsko. Jedným z piatich súčasných je aj Danka z Brna.

Poprvé v životě jsem na delší čas mimo své rodné město a tedy i mimo svůj rodný brněnský sbor. A tak jsem mohla poprvé zažívat, jaké to je přijít jako úplně neznámá osoba do kolektivu, který je zaběhnutý a který už spolu prožil nespočet akcí a zážítků. Myslela jsem si, a byla jsem na to připravná, že včlenování bude dlouhodobější záležitostí. Počítala jsem i s několika měsíci. Ale realita předčila i moje nejpozitivnější představy. Pán Bůh mi poslal do cesty několik úžasných lidí z mládeže a ze sboru, kteří se mě ujali a seznámili mě postupně se všemi ostatními členy. Takže už během prvních 14 dní jsem měla pocit, že sem prostě patřím a že i tento sbor se pro mě stane mojí další rodinou.

A opravdu. Po skoro čtyřech měsících můžu potvrdit, že je-li něco Boží vůlí, tak pak Bůh otvírá dveře všude. Šla jsem do Žiliny s touhou a přáním zapojit se do sboru a sborových aktivit jak jen to bude možné. A to přání se mi splnilo. Jsem moc vděčná, že můžu pomáhat v některých oblastech a tím se i přirozeněji včleňovat do sboru. Možná to není v takových oblastech, jaké jsem si na začátku představovala. Ale jakmile jsem ustoupila od svých představ a snažení se v oblastech, které pro mě nebyly připravené, tak jsem opět mohla začít pociťovat, že Pán Bůh si mě chce použít jinde a že to bude pro něj a i pro mě mnohem užitečnější a plně naplňující.

A i když vnímám některé rozdíly mezi brněnským a žilinským sborem, snažím se je mezi sebou neporovnávat. Ani to nejde, protože každý působí jinde, v jiném městě, mezi jinými společenskými poměry a s jinou vlastní historií.

Jsem Pánu Bohu vděčná, že můžu i tady v Žilině cítit jeho přítomnost. Jsem vděčná, že můžu poznávat nové lidi, jiný styl práce s mládeží a dorostem, jiné fungování sboru.

Daniela Kořínková

čo sa deje v ŽILINE - Práca s mladými

Málokto má rád zmeny. Máme radi, keď vieme čo, kde, ako a kedy bude, čo od toho máme očakávať a čo je naopak očakávané od nás. Ide to istý stereotyp, ktorý dáva pocit bezpečia. Aj my mladí v Žiline sme mali ten svoj systém, ktorý fungoval mnohé roky: dve samostatné skupiny, starší dorast a mládež, ktoré sa stretávali raz do týždňa, aby spievali Bohu, modlili sa a študovali Bibliu. Ten istý čas, tá istá štruktúra stretnutia (s menšími osvieženiami).

Máloktorý systém má tak dokonalý dizajn, aby mohol ísť naprieč desaťročiami v nezmenenej forme s tým, že je stále aktuálny, vyhovujúci a oslovujúci. Doba je v neustálom posune, psychológia vydáva nové a nové knihy o ďalšej a ďalšej generácii mladých ľudí. Cirkev ostáva Bohom ustanovená naprieč tým všetkým, avšak veríme, že tiež môže a má meniť formy svojej práce medzi ľuďmi tak, aby boli relevantné.



Po období modlenia sa, pýtania sa, rozhovorov a hľadania prišli naši leadri Janči a Majo s novým konceptom, ktorý prekopal zabehnuté rutiny, otvoril príležitosti, ponúkol voľnosť a zároveň bol výzvou pre každého z tímu vedúcich dorastu a mládeže. Zmena vyviera z revízie nášho presvedčenia, že nechceme len vytvoriť program, ale chceme činiť učeníkov. Prakticky to znamená, že sme zrušili „klasické“ dorasty a mládeže, kde sa „sedí s gitarkou v kruhu“ a spojili sa do jednej veľkej skupiny. Tú sme zároveň rozdelili do viacerých menších skupín. Veľká skupina re:focus je miestom, kde spolu chválime Boha piesňami, spoznávame Ho v slove, modlíme sa, budujeme komunitu ako jedno spoločenstvo a to všetko sa snažíme robiť formou, ktorá bude zrozumiteľná aj človeku, ktorý prichádza prvýkrát – toto sa odohráva každé dva týždne vo forme otvorených mládežníckych bohoslužieb v nedeľu večer (pódiovo orientovaný typ udalosti). V čase medzi dvoma re:focusmi sa stretávajú menšie skupiny (livegroups), ktoré riešia svoje individuálne témy, diskutujú, zdieľajú sa, alebo iba tak hang-out-ujú. Nie sú len ďalším programom alebo formou biblického štúdia. Sú komunitami, ktoré žijú svojim životom, prebieha v nich pastorácia, vyučovanie, napomínanie či povzbudzovanie. Ich výhodou je, že si môžu viac prispôsobiť svoje stretnutia podľa potreby jednotlivých členov. Zároveň sú svojou veľkosťou a aktivitami ideálnym priestorom na budovanie vzťahov „mimo kostol“.

Málokto má rád zmeny, avšak bez nich sa nedá posúvať vpred. Veríme, že tento nový koncept je posunom ďalej, ale strom poznať po ovocí (Mt 7, 17-20), a preto čakáme s otvoreným srdcom akú cestu nám Boh vo veci svojho diela ukáže.

Naďa & Michal Klaudínyovci

bolgERVIN - Trocha k manželstvu

Pred nejakým časom sa uskutočnila konferencia ohľadom priorít cirkvi. Mnoho dôležitých a podnetných rozhovorov, diskusií, tém. Celkovo efektívne celodenné stretnutie. Niekde v pozadí sa však ozývali aj hlasy, že čo naše rodiny, medzi ktorými niektoré zle fungujú a smerujú k bolestivým rozpadom? Viete, aj ja som človek, ktorý milujem výzvy dnešnej doby a očakávania, ako môže Boh zachraňovať jednotlivcov a spoločnosť. Na druhej strane si rýchlo uvedomím, že: „Hej, ale bez mojej manželky by som sa dopredu veľmi nepohol...“

Vízie, výzvy, zmeny v mojom okolí sú externé prejavy milosti Božej, ktoré však môžem zvládnuť iba ak zvládam svoj vnútorný svet emócií, myšlienok a motivácií. Čo je výborným, možno aj najlepším Božím nástrojom pre dosiahnutie tohto cieľa? Pre slečnu – manžel. Pre chlapíka – manželka. Manželstvo je jediný priestor, kde človeka neohúrime, ale stretneme sa v ňom s nefalšovanou pravdou, milosťou a premenou.

Pamätám sa na to, kedy som riešil, že moja služba Bohu je číslo 1 a manželka by bola brzdou (ešte pre manželstvom). V tom období bolo skvelé, že som mal dobrého priateľa, otca viacerých detí a dobrého kresťanského lídra. Povedal mi, že normálny stav pre kresťana je manželský stav. Po 10 rokoch manželstva musím dodať, že Boh je génius. Práve manželský záväzok ma najviac „núti“ poznávať a riešiť pravdu, milosť a premenu v mojom živote.

Niektorí mi môžu oponovať: „Ervin, neštuduješ posledné trendy, že v populácii budeme mať stále väčšiu generáciu singles?“ Moja odpoveď je, že veľmi pozorne študujem a sledujem kultúru a výrok v otázke je pravdivý. Zároveň však predložím dve pozorovania. Prvé: Väčšina ľudí, ktorí nemajú zlé skúsenosti z manželstva, túžia po ňom. Ich vnútorný hlas hovorí... áno. Druhé: Sexuálna zdržanlivosť prakticky neexistuje. Sexuálny život človeka je jedným z najhlbších prejavov jeho komplnexnej osobnosti. Médiá sa priživujú na ľudskej závislosti na prehnaných požiadavkách sexu, ktoré zároveň tieto médiá aj vytvárajú.

Teda, túžba celoživotného spojenia sa s iným odlišným človekom a sexuálna túžba.

Vôbec nehovorím, že každý, kto má tieto dve veci, je pripravený vstúpiť do manželstva! Hovorím ale to, že každý by mal o ňom vážne premýšľať a pripravovať sa na manželstvo. My, skúsenejší by sme mali hovoriť s mladšími o sláve manželstva (ktoré z Božej milosti pestujeme) a vy mladší sa nebojte byť odvážnejší a radikálnejší.

Chlapi, milujte Ježiša. Dobre študujte a zarábajte. Oslovte ženu a zaviažte sa milovať ju celý život.

Slečny, milujte Ježiša. Majte vysoké očakávania na muža. Ak sa vám niekto ozve, neutekajte hneď ako splašené srny.

Manželstvo samozrejme nie je jediný spôsob, ako prežiť svoj život dobre. Myslím si však, že je najlepší, najbezpečnejší a najkrajší. Prečo to celé nefunguje? Veľmi ťažká otázka.

Skúsim však odpovedať takto: „Ježiš Kristus si ma láskou zaviazal. Teraz sa ja celoživotne zaviažem milovať druhého.“

E. 

zdroj: http://ranajkysjezisom.blogspot.sk/

Editorial

Ako dieťa som často cestovala vlakom z Oravy na východné Slovensko, kde bývali moji starí rodičia. Najzaujímavejšia bola stanica Kysak, kde sme prestupovali na druhý vlak. Chvíľu to vyzeralo, že sa ním vraciame naspäť domov, a predsa sme zakrátko dorazili do cieľa. Aj v živote prechádzame prestupnými stanicami, kde Boh mení smer nášho života, aby sme jedného dňa dosiahli nebeský cieľ.

Pre mnohých mladých ľudí je takouto stanicou mesto, kde strávia vysokoškolské štúdium. U mňa sa ním na desať rokov stala Banská Bystrica. Z Božej milosti mi tu nepribudli len titul pred menom, titul za menom a nové priezvisko, ale Pán Boh tu veľmi formoval hlavne moje srdce a môj vzťah s Ním. Asi by som nedokázala vypočítať, koľko hodín som strávila v priestoroch miestneho zboru CB, ale som si istá, že práve tam Pán Boh používal lásku a otvorené srdcia svojich detí na to, aby sa ma dotýkal a menil ma. Dostala som tu dar spoločenstva mojich rovesníkov na mládeži, ale tiež omnoho viac: milujúcu rodinu v podobe spoločenstva rôzneho vekového zloženia, možnosť slúžiť, počuť Boží hlas a robiť stále nové kroky k životu, aký má pre mňa On.

Vymenovať všetkých ľudí a zážitky tu v niekoľkých vetách nie je možné, tak za všetky spomeniem len jeden z prvých dní v BB a potom zasa ten posledný. Prvý bol v roku 2004, keď som sa chcela zaradiť do spoločenstva, ale nemala som na nikoho kontakt. Cestou zo školy som „náhodne“ stretla jedného študenta teológie, ktorého som poznala z letného tábora, a on ma zavolal pozerať v ten večer film. Tak som spoznala ostatných mládežníkov a toto stretnutie som vnímala ako odpoveď na moje modlitby. Posledná bola jedna septembrová nedeľa tohto roku, počas ktorej sme sa ja a Juraj lúčili s našimi priateľmi v zbore, predstavili sme im naše plány do služby a oni sa za nás modlili a povzbudzovali nás.

Odkedy sme sa presťahovali do Glasgowa, stále s láskou a vďakou spomínam na roky strávené v BB a hlavne na ľudí v nej. Všetkým študentom a ďalším, ktorí sa tu ocitli na prestupnej stanici, prajem, aby tam mohli načerpať aspoň toľko ako ja a Bystričanom, aby aj naďalej boli požehnaním, a aby aj ich Pán Ježiš nesmierne požehnal v budovaní svojho kráľovstva.

Jarmila Institoris

Čo sa deje v BANSKEJ BYSTRICI...

Keď som pred dvoma rokmi prišla študovať do Banskej Bystrice, bolo mi jasné, že bez spoločenstva tu nebudem schopná existovať. Vedela som o stretnutiach kresťanov, ktoré sa konajú na internátoch, ale mala som problém tam ísť sama. Bála som sa prísť niekde, kde nikoho nepoznám a bola som zotročená myšlienkou, že ak aj na toto stretnutie pôjdem, nik zo starých členov si ma tu ani len nevšimne. Pán Boh si ale zázračne použil moju vtedajšiu spolubývajúcu, ktorá bola ochotná tam so mnou prvýkrát ísť, a ja som mohla len žasnúť nad Božou dobrotou a Jeho láskou ku mne. Dnes si už neviem predstaviť svoj študentský život bez týchto stretnutí a som vďačná Pánovi, že aj skrze ne koná v Bystrici svoje dielo. Uvedomujem si, akým veľkým darom od Hospodina sú pre mňa ľudia, s ktorými sa tu môžem stretávať, a zároveň sa modlím sa za to, aby noví ľudia, ktorí medzi nás prídu, boli oslobodení od takých predsudkov, aké mňa kedysi zväzovali. 

 
Naše stretnutia na internátoch oficiálne zastrešuje Vysokoškolské biblické hnutie. Ešte pred niekoľkými rokmi tu existovala „klasická“ zborová mládež, ale viacerí vedúci a mládežníci vtedy prežili, že lepšie oslovíme študentov, ak my pôjdeme za nimi, do ich prostredia. V úsilí získať pre evanjelium viac študentov sa spojili mladí z CB a z Evanjelickej cirkvi a pod hlavičkou VBH sa začali stretávať na internáte. Hoci sme z rôznych cirkví a väčšinou sme zapojení do služby v miestnom zbore, tu nás spája poslanie, ktoré vychádza z verša v 1. kapitole knihy Skutkov: „...budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme.“ Uvedomujeme si, že tieto slová Pána Ježiša platili nielen pre apoštolov, ale sú aktuálne aj pre nás a vyzývajú nás, aby sme boli Jeho svedkami všade, kde sa pohybujeme. 

Stretávame sa každý utorok s túžbou priniesť novým ľuďom evanjelium o našom Spasiteľovi. Schádzame sa k spoločnému zdieľaniu, uctievaniu, modlitbám a zamýšľaniu sa nad textami z Biblie. Uvedomujeme si, že naše vysokoškolské štúdium nie je iba o nadobúdaní nových vedomostí a plnení školských povinností, ale hlavne o tom, aby sme žili Krista, aby naše správanie odrážalo Boží charakter a aby sme aj v tomto prostredí dokázali byť soľou a svetlom. Nechceme byť zakukleným spolkom, ktorý si žije sám pre seba, zostáva v anonymite a tak mu je dobre. Naopak - chceme študentom priblížiť Božiu zvesť a evanjelium. 

Práve preto organizujeme pravidelné diskusné stretnutia s názvom Ponorka, na ktorých sa rečníci snažia priblížiť študentom biblické pravdy z rôznych uhlov pohľadu. Diskutuje sa na rôzne etické, filozofické a spoločenské témy, pričom rečníkmi sú najmä študenti teológie a etiky, ale aj odborníci so skúsenosťami z praxe. Sme vďační Pánovi, že sa Ponorka môže konať aj tento rok pod záštitou dekana Filozofickej fakulty, ktorý sa rozhodol projekt i naďalej podporovať a neklásť prekážky Božiemu dielu. Osobne som za tento projekt veľmi vďačná, nakoľko predstavuje pre našich spolužiakov, spolubývajúcich a kamarátov príležitosť prísť na neutrálnu akademickú pôdu a dozvedieť sa niečo viac o kresťanských princípoch. Ponorka je zároveň miestom, kde sa môžeme s ostatnými študentmi bližšie spoznať a pozvať ich na utorkové stretnutia. 

Najbližšie sa Ponorka bude konať teraz v novembri v rámci trojdňového festivalu, ktorého súčasťou je evanjelizácia v meste a na internátoch, a prednáška profesora matematiky na univerzite v Oxforde, Johna Lennoxa. Sme vďační Pánovi, že si povolal svojich služobníkov, aby prišli do Bystrice a hlásali tu Jeho slovo, no uvedomujeme si aj našu zodpovednosť za všetkých študentov a iných ľudí, ktorí na tieto akcie prídu. Je na nás, aby sme tieto akcie niesli na modlitbách, pozývali na ne ľudí a dovolili Pánovi, aby si nás na nich použil. Ja prvá si uvedomujem, že som – aj v prípade služby – nedokonalá nádoba, ale o to viac sa teším, že sa v našej slabosti prejavuje Jeho sila. 

Na záver všetkým prajem, aby sme dokázali prijať zodpovednosť za ľudí, ktorých nám dal Kristus do života a aby sme aj v neveriacom prostredí dokázali nášho Spasiteľa dobre reprezentovať a rásť do Jeho podoby.

Vlaďka Vrajová